Týmto pozdravujem, každého kto zablúdil na môj blog. Necítim sa nijako iná, nijako chorá, citím sa len ako žena, ktorá sa chce páčiť. Sebe aj ostatným. A spravím kvôli tomu čokoľvek. A to fakt, že čokoľvek. Dlhé roky sa moja váha kolísala raz hore, raz dole. V závislosti od ľudí s ktorými som trávila čas, od stresu v škole, od toho či som sa mala dobre alebo zle. Najviac to rástlo poobede. V škole som vynechávala obed a doma sa docpávala tým, čo som zahliadla. Zmrzlina, keksíky, koláč, čokoláda, nutela, biele pečivo. Ako stroj ktorý stále vládze. Len ja nie som stroj. Tiež som len človek. A tieto poobedné nájazdy na chladničku mali dopad na moju postavu. Vyšplhalo sa to na pekných 57kg. Katastrofa. Nikdy som toľko nevážila. Zdesila som sa a znechutila samá sebe. Takto to nemalo byť. Leto sa blížilo neúprosnou rýchlosťou a musela som s tým niečo robiť. Oteplilo sa a začala som pravidelne športovať, dovtedy som tancovala, len čo tá hodinka pohybu oproti toľkej prijatej potrave. Pravidelne každý deň, hodinka-dve-tri na korčuliach. A bavilo ma to. Za dva mesiace prázdnin som dala dole 7kg. Mala som inšpiráciu u kamaráta, s ktorým som bok po boku brázdila české jazdecké "stezky". 50kg. Usmev na tvári, cítila som sa fajn. Aj ked mi okolie, hlavne rodina hovorili, že nech sa na seba pozriem, že som chudá, nedbala som. Podnietovali ma s tým, že málo jem, no to mi len lichotilo a dodávalo elánu v tom pokračovať. Len netrvalo to dlho. Totiž, ja vydržím dlhší čas bez jedla, ked som šťastná, a som s niekým kto ma robí šťastnou a cítim sa fajn. Vtedy je jedlo to posledné na čo myslím. Len akonáhľe ma niečo naštve, rozosmúti, siaham po jedle. Akonáhle cítim stres zo školy, smer chladnička. A tak to aj bolo. Začala škola mne, začala škola jemu. Nestretávali sme sa celý týždeň, do toho školské povinnosti a už to išlo hore jedna radosť. 55kg. Tých krásnych 5kg čo som dala dole cez prázdniny je späť. A to číslo sa mi vôbec nepáči. Jedného dňa, ked ma vydesil pohľad v zrkadle som si povedala, že stop, takto to nemôže byť. Neznášam na seba pohľad v zrkadle, ked vidím ako mi trčí brucho. Tuk, tuk a zase tuk. Tuk je zlý. Hlavne na sebe. A preto zhadzujeme, a pekne pôjde všetko dole, to je už jedno akým spôsobom, dostanem sa na váhu 47kg. Málo? Nie, pre mna tak akurát aby som si mohla chytať kľúčne kostičky, bedrové kostičky, rebrá. 47kg pri výške 168cm považujem za dokonalosť. A ja to dokážem, lebo si verím. Držím sa štvrtý deň. Zelený čaj je u mňa povinnosťou a ked sa dá, tak nejem. Na raňajky polku tmavej žemle, obed nejaká tá polievka, a na večeru daľší čaj či káva, aby som prežívala. Horšie je to cez víkend, naši ma majú pod kontrolou ako jem. Ale dá sa to nejako korigovať. Naložím si polievky len do pol taniera, polovičnú porciu a z druhého jedla sa tiež uštedrím. A po obede hned nejaký ten zelený čaj či kávička na trávenie. Nemám rada pocit plnosti, že vo mne niečo je. Chcem byť stále čistá a prázdna. Lahká ako pierko. Chcem aby mi dievčatá závideli, ked sa na mna pozrú. Aby mi závideli moje chudé nohy, ploché brucho, jednoducho dokonalú štíhlu postavu. A predstava toho, že to raz tak bude, je veľmi inšpiratívna. Ale nechudnem len kvôli iným. Chudnem aj kvôli sebe. Aby som si mohla konečne kúpiť XS džínsy a rozmýšlať či si zoberem tričko XXS alebo XS. A možno aj to mi bude veľké. Aby som sa mohla tešiť, že všetky tie veci čo mám doma v skrini sú mi už veľké a mohla sa naspäť vpratať do džínsí ktoré som odložila na dno skrine, lebo mi boli malé. Aby som na fotkách vyzerala tak ľahko, tak chudo, najchudšie z kolektívu. Možno mám choré myšlienky. Pre vás sú choré. Ja sa tak cítim fajn. Lebo prechádzať si rukou po plochom brušku, vidieť svoj odraz v zrkadle, ako kilá idú dole, to je nenahraditeľný pocit. A čo je lepšie, chcete viac. A dosiahnem viac. Lebo si verím a mám silnú vôlu. A na tom sa dá stavať.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lesush  8. 2. 2012 10:54
teraz rozmyslam, ci som anorekticka, ked meriam 167 a vazim 42 kil
Napíš svoj komentár