Láska nemá vždy príchuť cukru

,,Vo vzťahu je starosť polovičnou starosťou a radosť dvojnásobnou radosťou." (Carrie Adamsová - Krstná)
Vzťahy sú komplikované. Ľudia sú komplikovaní. Prežiť v tejto spoločnosti je niekedy o držku, mať vzťah a pestovať ho, hocijaký vzťah (i ten kamarátsky), je o dávaní a prijímaní, jednotnom priestore a čase a o spoločných pocitoch, ktoré skrz toto puto vznikajú.

 Mať partnerský vzťah v dnešnej dobe je fuška a drina. Kto tvrdí, že nie, asi neokúsil skutočný život. Možno prvé roky sa javí všetko ideálne. Lenže život nie je ideálny a už vôbec nie ľudia. Ako potom tak vzácna a krehká vec, ako je cit k niekomu, sa dokáže oklepať z otrasov človečenstva? Ťažko. Ale dá sa to, len treba chcieť.

V dobrom i zlom. Koľkokrát utečieme, keď by sme mali ostať. Koľkokrát zahodíme niečo, čo javí známky menšej závady a poškodenia, pričom by sa to dalo ešte opraviť. Koľkokrát zanecháme niečo, čo sa nám nezdá dostatočne dobré, pričom si možno len nevieme vážiť toho, čo máme. Koľkokrát... ?

Ono isto poznáte ten citát o roztrhnutej šnúre, pričom po zapletení ostanene uzol. Poznáte? Poviem vám teda jedno tajomstvo (a mne je ľúto, že som na to musela prísť v osemnástich rokoch a nie ako stará vyžitá štyridsiatnička, ktorá sa sťažuje kolegyni v kancli). Každý vzťah má uzly. A nie jeden. Má ich milión. Tú šnúru to nerobí o nič horšou. Isto nie je taká pekná a pevná, ako keď uzly nemala, ale... je to stále šnúra, šnúra so všetkým, čo k nej patrí. Stále má svoju nenahraditeľnú funkciu - udržať niečo a spojiť veci, čo k sebe patria.

Žiadny vzťah nie je o šťastí. Teda nie vždy . Vždy budú momenty, keď sa jeden, nedajbože obaja, nebudú snažiť a nebudú chcieť pokračovať. Ale už to raz tak býva. Ono v konečnom dôsledku, keď sa tieto malé neradosti prekonajú, to dokáže veci a ľudí zoceliť. 

Láska nemá vždy príchuť cukru. A toto si treba uvedomiť. Láska má svoje muchy, šváby, brajgel pod stolom a kopec pozametaného smetia tajne šupnutého pod koberec. 

Asi sa neviem dostačne vyjadriť. 

Neviem, čo som chcela týmto blogom dosiahnuť. Asi len to, aby sa ľuďom nestalo to čo mne. Aby povedali ľuďom, ktorých ľúbia, že ich ľúbia, teraz a nie inokedy, keď už môže byť neskoro. Lebo čas je najmocnejšou veličinou v láske. Čas všetko berie. Čas všetko premieňa. Pantha rhei. A žiadna chvíľa v živote sa nezopakuje dvakrát. Chcem len, aby ľudia boli k sebe dobrí, pomáhali si a robili sa navzájom šťastnými, lebo robiť šťastného samého seba je kurva ťažká vec. Chcem, aby si ľudia neubližovali, nezamlčiavali a boli k sebe úprimní. Chcem aby dávali druhé šance, možno i tretie, ale zároveň nerobili niečo, čo im je proti srsti. 

Chcem, aby sa občas vcítili do toho druhého. Aby boli empatickí. Nie súcitní, lebo súcit len rozdeľuje. Empatia spája. Aby panovalo pochopenie, dôvera a odvaha. Česť a spravodlivosť. A aby neostalo nikdy ticho, keď treba veci riešiť a dať im priestor na strávenie.

(A hej, asi som príliš naivná.)

Keď píšem tento blog, myslím na toľko ľudí a vzťahy, čo panujú medzi nimi. Na kamarátku, ktorá s božskou trpezlivosťou a vierou už dva roky čaká na neho. Na kamarátov, ktorí sú spolu a cestujú ruka v ruke po celom svete a napriek tomu, že občas prekonávajú uzly, sú stále spolu a ľúbia sa. Na kamarátku, ktorá je s ním už päť rokov a sú stalé šťastní, i keď prekonali spolu veľa ťažkostí. Na kamaráta, ktorého priateľka to vzdala a ich vzťah upadol, až nakoniec úplne skončil. Na to všetko.

,,Niekedy je oveľa ťažšie zostať ako odísť preč."  (Carrie Adamsová - Machocha) 

***

Drahý,

malo to tak veľký potenciál a je smutné, že si to obaja uvedomujeme až odstupom času. Mohli sme byť obaja lepší. Mohli sme sa obaja viac snažiť. Mohli sme obaja veci prehodnocovať vtedy a nie teraz, keď jedna strana má už srdce niekde inde a druhá si hľadá srdce na dne kufru auta. Je tak smutné, že čas sa pohol a pocity opadli, nie všetky, ale veľká väčšina. Len skrz ten čas. Len skrz to, že sme si nevedeli povedať "vydržíme to, zvládneme to".  Faktor človečenstva. Vzdali sme to a dovolili sme si navzájom, aby sme sa vzdali.

Je to škoda.

Pojem byť príliš neskoro je... adekvátny.

A na záver:

,,Těla se může dotknout ledajaké tělo, dokonce více těl najednou v témže okamžiku. Ale duše se může dotknout pouze jedna duše a to je takový malý opravdový zázrak, ktorý se nestává často a je velmi vzácný." (Ivka)



Update (26.3.2017), Čakala som na teba tak dlho a tak som verila, že to má cenu. Ale vzdala som to. Ľúbila som ťa spôsobom, ktorým nebudem ľúbiť už asi nikoho. A stále ťa budem, ako človeka, ale len tak v pozadí. Bojím sa, že raz umrie vo i mne tento zbytok. 

Buď proste štastný. 

 Blog

23 0 3 0 6

Komentuj

10 komentov k blogu