Stojím ako stĺp na poloprázdnej ulici. Nepatrne sledujem okolie. Je zvláštne pozerať sa na pár osôb ktoré s dáždnikmi pochodujú vôkol mňa. Všetci vyzerajú taký čudný, smutný. Vlastne... celé okolie je také smutné.
Veľké kvapky dažďa padajú na mňa a na okolie. Dodáva to ešte väčší efekt smútku. Vie mi niekto povedať čo sa to deje? Prečo tí ľudia odrazu utekajú preč? Sú takí vystrašení.
Všade panuje panika. Atmosféra sa mení zo sekundy na sekundu. Mračná nad mojim mestom sú ešte väčšie ako na začiatku. Roztrasú sa mi ruky. "Prosím! Povedzte mi čo sa deje." Odpovede sa nedočkám. Každý len rýchlo uteká preč.
Ozval sa zvuk sirén. Bol taký otrasný. Boleli z toho uši. No tento zvuk sa zapísal nám všetkým do pamäti. Na tento moment všetci zle spomíname.
Začína sa druhá svetová vojna.
Prečo musím ja, také obyčajné 15 ročné dievča, zažiť svetovú vojnu? Kde sa všetko pokazilo?
Po niekoľkých minútach som si uvedomila, že stále stojím uprostred ulice. Všetko opäť cítim. Ten dážď ktorý na mňa padá, smútok v celom okolí, utrápených ľudí...
Keď sa zdalo, že sa situácia trocha upokojila, prišlo niečo ešte horšie. Podvihla som hlávku. Kvapky mi padali na líca. Zbadala som niečo čierne na oblohe. Niekoľko po sebe idúcich lietadiel. Preletovali po celom okolí. Tento krát som sa naozaj zľakla.
V tom jednom okamihu som utekala domov. Nohy mi bežali ako rýchlik. Potrebovala som sa skryť. Chcela som pocítiť bezpečný domov. Potrebovala som mať istotu, že tam sa mi nič nestane...
Denník 15 ročnej dievčiny.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár