Renáta vstala neskoro, nepočula totižto zvoniť budík. Keď zistila, že na príchod do práce jej zostávala približne iba polhodina, zachvátila ju hrôza, ba až panika.
Jej zvyčajné ráno vyzeralo nasledovne: Budík ju zobudí o 5:50, o šiestej vstane z postele, zje ľahké raňajky, osprchuje sa, namaľuje, pripraví a skontroluje posledné veci do práce, pozdraví sa s manželom a dá mu pusu. Odíde.
Keď vstala toho dňa, bolo dve minúty po pol siedmej.
Do práce nechcela prísť neskoro. Vlastne nie, že nechcela. Nemohla. Poznala svojho šéfa a vedela, že po neskorom príchode do práce by jej prinajmenšom riadne prečistil žalúdok. Preto sa musela rýchlo rozhodnúť, ktoré veci toho dňa vynechá zo svojho ranného režimu.
Raňajky. Brucho sa jej od náhleho stresu tak stiahlo, že aj keby mala čas na jedenie, nejedla by. Preto na ten deň raňajky zo svojho programu vyškrtla.
Sprcha. Musela sa predsa osprchovať, veď ako by sa celý deň cítila? Spotená, špinavá... Tak si dala rýchlu sprchu, obliekla sa, spravila ľahký make-up.
6:48. Zostávalo jej dvanásť minút, pričom len cesta do zamestnania trvala dobrých desať minút od nastúpenia do auta po príchod do práce. Aj to v prípade, že na cestách nezúrili ranné dopravné zápchy... Vtedy si po prvý raz uvedomila a priznala, že do zamestnania príde neskoro.
Prebehla z kúpelne do obývačky a pozrela, či má v taške všetko, čo na ten deň potrebovala. Papiere, pero, ceruzka, blok, kľúče od auta... Kde je mobil?
Už aj tak bola značne nervózna, nezvestný mobil jej teda nepomohol. V mysli rýchlo uvažovala, kam ho mohla dať. Telefonovala som s manželom a dala som ho na... k počítaču. Prebehla teda k stolu s počítačom a celý ho prezrela. Pozrela pod klávesnicu, za počítačovú skriňu, za monitor, pod papiere voľne sa flákajúce na stole. Nič. Žiaden mobil, ten akoby sa pod zem prepadol.
6:52. Rýchlo, dievča, hľadaj. Zbežne prebehla pohľadom po celej obývačke. Kvety, kvetináče... Nie, tam iste nie je, načo by som ho tam dala? Gauč. Nie. Televízor a stolík pred ním. Nie. Skrine s knihami a porcelánom. Nie. Stoličky. Nie. Kreslo. Prebehla ku kreslu a pozrela do jeho sedacej časti. Nie. Asi ten prekliaty mobil bude kdesi inde ako v obývačke...
6:53. Renáta sa rozhodla ísť do práce bez mobilu. Veď čo je na tom také ťažké, jeden deň netelefonovať? Ešte pred pár rokmi ľudia vôbec nevedeli, čo je to mobilný telefón a vôbec im nechýbal. Bože, šéf bude zúriť...
Chytila tašku a prebehla s ňou na chodbu. Tašku položila na zem pred dvere a rýchlo sa obula do poltopánok (tie sa obúvali rýchlo).
Tak, už mohla ísť... Kde je manžel? Fero, kde si? Vtom si náhle spomenula, že aha, včera odišiel na služobnú cestu do Komárna. Nebude teda bozk na rozlúčku, nevadí, aspoň nestratím ďalšie sekundy. Už aj tak meškám.
Otvorila dvere vedúce preč z bytu, na chodbu. Rýchlo pohľadom skontrolovala, či sú spotrebiče v byte vypnuté. Boli. Vzala tašku, vyšla z bytu. Kľúče od dverí dala do zámky a pootočila nimi, zamkla byt. Následne ho ale naspäť odomkla, lebo si spomenula, že si zabudla vziať doklady od auta. Bleskovo ich vzala zo skrine pri vchodových dverách a dala ich do tašky k ostatným veciam. Opäť vyšla na chodbu, opäť zamkla byt.
Prešla k výťahu, zastala pred jeho sklenenými dverami. Rovnaké dvere boli na všetkých siedmych poschodiach bytu i na prízemí. Výťah sa skladal z piatich stien, troch zvislých a dvoch vodorovných. Steny mal z akejsi zliatiny. Medzi nimi boli všade deväťdesiatstupňové uhly, ako v renesančných stavbách. Posledná zvislá stena sa nezvykla pohybovať s výťahom, na každom poschodí mali sklenené dvere inú podobu. Kým sa výťah premiestnil o jedno poschodie (či už smerom hore a či dole), trvalo mu to približne sedem sekúnd.
Stlačila tlačidlo, ktorým si výťah dala k sebe privolať a čakala. Pod tlačidlom na privolávanie výťahu sa rozsvietilo červené svetielko, ktoré všetkým oznamovalo, že výťah sa momentálne používal. Počítala sekundy, ktoré k nej výťah prichádzal a napočítala sa hodne, nakoľko výťah išiel z prízemia až k nej, na šieste poschodie. Tesne predtým to už chcela vzdať s tým, že radšej pôjde peši, ale napokon trpezlivo vyčkala.
Kovová konštrukcia vyšla až k nej na šieste poschodie. Renáta rýchlo otvorila dvere, vstúpila do konštrukcie a nechala za sebou zaklapnúť dvere. Oproti ním na stene bol zvislý rad desiatich tlačidiel. Vedľa siedmych z nich boli číslice od jedna do sedem, ktoré označovali, na ktoré poschodie sa má výťah po ich stlačení dostať. Rovnakú úlohu plnilo aj tlačidlo, vedľa ktorého bolo veľké P ako prízemie. Ďalšími dvoma tlačidlami boli Stop a Zvonček. Renáta stlačila tlačidla vedľa písmena P. Výťah sa následne pohol smerom nadol.
Renáta sa otočila chrbtom k radu tlačidiel, hľadela na sklenené dvere, ktoré sa striedali s múrom na poschodiach a následne na ďalšie dvere a tak ďalej. Za dverami na piatom poschodí uvidela stáť človeka, čo sa jej zdalo čudné, ale nijak výnimočne. Nakoľko bolo sklo dverí hrubé a jeho povrch nerovný, priestor za dverami videla skreslene a rozmazane. Preto ani nevedela rozoznať, či dotyčný človek stojaci za dverami výťahu bol muž, alebo žena. Skôr si ale myslela, že muž. Na sebe mal oblečené čierne šatstvo. Výškou (ak to bol skutočne muž) nijak nevynikal. Ak to bola žena, bola mierne nadpriemerne vysoká. Človek (či už to bol muž a či žena) stál nehybne pred dverami výťahu, civel pred seba a nič nerobil. Akoby bol primrznutý.
Na človeku by nebolo nič divné, snáď len to, že čaká na výťah a nejde peši, hoci by to mal aspoň dvakrát rýchlejšie. Situácia sa ale stala čudnou, keď Renáta uvidela na prvý pohľad rovnakého človeka aj za dverami na štvrtom poschodí a následne aj na treťom a druhom. Aj títo traja boli z jej pohľadu pozbavený akejkoľvek pohlavnosti, rovnakej výšky, rovnakého čierneho oblečenia, rovnakej trpezlivosti, nehybne stojaci, čakajúci.
Renáty sa zmocnil divný pocit, strach. Už aj rozum jej vravel, že na záhadných stojacich je niečo zvláštne, skutočný strach mala z neznámeho hlasu zo svojho vnútra, ktorý jej vravel, že dotyční sú aj nebezpeční. Tento strach sa prirodzene nestratil, nakoľko opäť uvidela rovnakých ľudí aj na prvom poschodí a následne aj na prízemí. Ba práve naopak, vzrástol.
Výťah prestal klesať, zastal. Renáta čakala, strach jej nedovoliť otvoriť dvere a vystúpiť na chodbu. Neznámeho človeka sa bála. Nechcela mu stáť zoči-voči, rovnako ani tým na štyroch vyšších poschodiach.
Človek stojaci za týmito dverami sa na rozdiel od ostatných pohol. Renáta cez sklenené dvere uvidela, ako naťahuje svoju ruku v čiernom ku dverám výťahu, bezpochyby v úmysle ich otvoriť. Otočila sa mu chrbtom a impulzívne, bez rozmýšľania stlačila tlačidla vedľa sedmičky. Dvere sa zablokovali a neznámy sa ich preto už márne snažil otvoriť. Výťah sa pohol smerom hore a za sedem sekúnd nechala Renáta neznámeho strašidelného človeka na prízemí samého.
Popri strachu z divných postáv za výťahovými dverami pociťovala ešte stále aj strach z neskorého príchodu do zamestnania. Hoci nemala hodinky, a teda ani ako zistiť presný čas, odhadovala, že práve v tej chvíli by už mala parkovať auto na parkovisko pred budovou, v ktorej pracovala.
Výťah vystúpil naspäť na prvé poschodie a za sklenenými dverami opäť uvidela toho istého človeka. Stále trpezlivo čakal na svoj výťah. A čo ak nečakal na výťah... Čo ak čakal na ňu, na Renátu?!
Výťah stúpal vyššie a Renáta spolu s ním. Na prvom poschodí teda nechali neznámeho nech si čaká. A pravdepodobne aj čakal, rovnako ako čakali aj ľudia na treťom, štvrtom, piatom poschodí, ktorých postupne nechala všetkých pod sebou. Popri tomto strašidelnom výstupe sa sama seba začala prirovnávať k zvieraťu uzavretému v klietke. Hoci ona mala na rozdiel od zvieraťa, ku ktorému sa prirovnávala možnosť utiecť, mohla tak spraviť iba prostredníctvom ôsmych dvier z ktorých šesť (teda minimálne šesť) mala odrezaných podivnými trpezlivými bytosťami.
Výťah následne vystúpil svojím pomalým tempom ešte o poschodie vyššie. Na šieste poschodie, na jej poschodie. Spočiatku, ako bola ešte o poschodie nižšie, nečakala, že aj na tomto poschodí bude za výťahovými dverami niekto stáť. Veď ešte pred minútou tam ona sama nastupovala do výťahu a nikto tam nebol. Vtedy už ale bol...
Na každom z ôsmych podlaží boli vo vchode dva byty, celkovo ich teda bolo šestnásť. Aj na šiestom poschodí boli dva byty. Jeden z nich patril Renáte a jej manželovi, druhý ich dvojmetrovému samotárskemu susedovi. Človek stojaci za výťahovými dverami meral asi meter sedemdesiat a istotne nebol ani ňou, Renátou, ani jej manželom, ani ich spoločným susedom, ani jej či manželovým hosťom, ani návštevníkom ich suseda, ktorý nikdy nemal hostí. Bol to niekto, kto nebýval na šiestom poschodí toho paneláka a predsa tam čakal na výťah...
Priestor medzi piatimi kovovými stenami vystúpil aj na najvyššie poschodie a ako inak, aj tu stál za sklenenými dverami výťahu jeden človek podobný tým ostatným. Teda nie šesť, ale všetkých osem východov mala odrezaných od vonkajšieho sveta mimo výťahu.
Výťah zastal.
Jeho dvere sa vtedy dali otvoriť buď zvnútra, alebo zvonka. Ak by ste ich chceli otvoriť zvnútra, stačilo by vám do nich potlačiť a oni by sa otvorili. Ak by ste ich ale chceli otvoriť zvonka z chodby, museli by ste ich chytiť za železný výbežok a ten k sebe pritiahnuť. Ruka človeka stojaceho za týmito dverami smerovala práve k tomu železnému výbežku. Skôr, ako ho ale stihol chytiť a pritiahnuť k sebe, Renáta stlačila gombík vedľa písmena P a tým sa zablokoval otvárací mechanizmus dverí výťahu a priestor i s Renátou vo svojom vnútri vyštartoval smerom dolu.
Za približne štrnásť sekúnd klesol výťah o dve podlažia a Renáta na tom bola úplne rovnako ako pred čosi vyše minútou. Mohlo sa to takto opakovať donekonečna, ale to by jej neveľmi vyhovovalo. Musela predsa dôjsť do zamestnania.
Klesla na štvrté poschodie a nakoľko za dverami uvidela trpezlivo vyčkávajúcu mátohu ľudskej podoby, jej predtucha, že nečakajú na výťah, ale na ňu prerástla takmer do úplnej istoty. Zistenie to nebolo príjemné a Renátu smrteľne vydesilo. Hlavou jej následne prebehla jedna nezmyselná otázka: Sú to vôbec ľudia? Ak by to však neboli ľudia, kto by to bol? Figúrky? Duchovia? Roboty? Výmysly jej fantázie?
Sotva...
Boli to ľudia a nečakali na výťah, ale na ňu. Lenže prečo to robili? Kto vlastne boli? Odpoveď na tieto otázky nevedela, no vedela, že ak by to boli racionálne zmýšľajúci ľudia (najmä ten na prvom poschodí) dolu by zišli peši.
Mobil! prebehla jej hlavou myšlienka. Siahla do tašky a celú ju prehľadala. Nič. Vtom si uvedomila, že si ho toho dňa so sebou nevzala, nechala ho kdesi doma. Do pekla, zanadávala si v duchu. Do pekla, do pekla, do pekla... Prebehovali jej tieto hlúpe slová dookola po rozume.
O chvíľu dostala iný nápad. Stisla tlačidlo vedľa zvončeka a obytnou budovou sa rozleteli vyzváňajúce tóny zvončeka. Nečakala ani tak, že jej príde na pomoc niektorí zo susedov, aspoň nie hneď. Skôr čakala, že tým vystraší mátohy číhajúce za všetkými ôsmymi dverami výťahu. Dívala sa na človeka stojaceho na treťom poschodí, keď sa v budove rozozvučal nepríjemný tón opakujúci sa dookola. Nič, ani to ním nepohlo. Renáty sa opäť zmocňovala panika.
Zišla na druhé poschodie, na prvé poschodie, na prízemie. Panika len narastala.
Výťah na prízemí zastal, no človek stojaci pred jeho dverami nestihol spraviť jediný pohyb, keď Renáta stlačila sedmičku a dvere výťahu sa opäť zablokovali a priestor sa znova vydal smerom nahor.
Renáta zaklonila svoju hlavu dozadu, očami hľadela nad seba. Na prvom poschodí videla najprv nohy človeka v čiernom, potom celé jeho telo a nakoniec hlavu. Išla vyššie a znova uvidela najprv nohy a následne zvyšok tela človeka v čiernom šatstve. To isté sa udialo aj na treťom, štvrtom, piatom a šiestom poschodí. Renáta už bola úplne zúfalá.
Bola práve na šiestom poschodí, stále pozerala hore. Čakala, že uvidí nohy, ale nevidela ich. Pochopila, čo to znamenalo a presvedčila sa o tom, keď výťah vyšiel celým objemom na siedme poschodie. Pred sklenenými dverami na tomto poschodí nik nestál.
Výťah zastal.
Zvonec stále zvonil.
Ona mala aj tak stále zlý pocit.
Po zastavení sa odhodlala a ľavou rukou sa dotkla sklenených výťahových dverí. Nič. Potlačila. Dvere sa pootvorili. Potlačila ešte viac. Medzera medzi dverami a kovovou stenou sa zväčšil. Chcela vyjsť von z výťahu. Ktosi položil svoju ruku na jej ľavú ruku.
Zvrieskla.
Pravou rukou začala okolo seba bezhlavo mlátiť, ľavú sa pokúšala vyslobodiť. Márne. Stisk bol pevný, mužný, nepúšťal ju. Zavrela oči a bila, necítila nijakú bolesť, nakoľko si vôbec neuvedomovala, čo konala. Chytili ju, ostatné bolo vedľajšie, nepodstatné.
Jej vresk a vyzváňajúci zvonec sa prekrásne dopĺňali, hodili sa k sebe. Oba zvuky vytvárali a šírili vôkol seba paniku a strach, oba žiadali, prosili, ba až žobrali o pomoc, oba spôsobila Renáta.
Oči neotvárala, naďalej vôkol seba bezhlavo mlátila. Väčšina úderov padla na kovovú stenu výťahu, niekoľko sa ich ušlo aj mužnej ruke, ktorá držala jej ruku. Proti pevnému stisku jej nepomáhalo ani búchanie, ani zvonec, ani rev. Začala kopať.
Dostali ju, dostali...
Kto to vlastne sú?
Čo chcú?
Prečo jej ubližujú?
Prečo jej nedovolia ísť do práce?
Prečo ju jeden z nich drží?
Dostali ju...
Zazdalo sa jej, že počula akýsi tretí zvuk. Nebol to zvonec, nebol to jej hysterický krik. Prichádzal akoby zblízka a pritom možno vôbec nebol skutočný, veď napokon nič nebolo skutočné. Zvuk neutíchal, ba práve naopak. Prichádzal k nej v čoraz hlasnejšej forme a ona si začala uvedomovať svet vôkol seba. Prestala kopať. Prestala búchať. Prestala sa snažiť vyslobodiť si ruku. Otvorila oči.
Pred sebou uvidela známeho človeka, poznala ho. Bol to jej sused. Poznala ho, raz sa s ním aj osobne rozprávala. Požičal jej vtedy cibuľu, keď ona doma nemala... Áno, bol to ten istý sused a práve niečo hovoril. Vnímala len zvuk vravu, jednotlivé slová nevnímala, zlievali sa jej dokopy, nedávali pre ňu žiaden zmysel.
Nemohla uveriť, že tento sused, ktorý jej býval celkom sympatický, je jedným z nich...
Postupne, keď ju opúšťala prvá vlna bezhraničnej hrôzy, si všimla rozdiely medzi ľuďmi, ktorých videla predtým stáť za dverami jednotlivých podlaží. Sused bol vyšší. Nebol oblečený v čiernom.
Dofrasa, veď to celé nedáva žiaden zmysel.
Zvonec stále zvonil, ale teraz už hral monotónnu pesničku a navyše sám.
Dostali ju...
Vtedy začala vnímať slová. Svet okolo nej sa opäť skladal z viacerých prvkov, nebol to čierny svet, kde vládla iba pani Hrôza. Tento sa skladal z rozličných vecí, ktoré mohla vidieť voľným okom, zo zvukov. Tiež sa jej vrátila aj schopnosť uvažovať a konať na základe vlastných rozhodnutí.
- Upokojte sa, - počula slová. Hlas, ktorý ich hovoril, poznala. Patril jej susedovi, tomu istému, ktorého pred sebou videla. – Pani suseda, vnímate ma?
- Eh... Áno, áno...
- To je dobre, - povedal a keď dlho mlčala, pokračoval: - Čo vám je?
- Ja... ja...
- Prevážali ste sa v tom výťahu dole a hore a dole a hore ako v nejakej atrakcií v lunaparku. Myslel som, že to nejaké dieťa...
Fakt vhodná príležitosť na žarty, treba mu uznať.
- Vnímate ma?
- Áno, isteže.
- Môžem vám nejako pomôcť?
- Eh...
- Áno? Ako?
- Nie, asi nie... Nemyslím si, že...
- Idete dolu?
- Áno.
- Môžem sa zviesť s vami?
- Iste, budem rada.
Nastúpil k nej do výťahu a stlačil gombík na prízemie. Zvonček medzitým prestal vyzváňať. Dvere výťahu sa za ním zavreli, priestor s nimi dvoma vo vnútri sa pohol smerom dolu.
Renáta očakávala, že pred dverami na svojom poschodí bude ešte stále stáť človek v čiernom, no mýlila sa, nik tam nestál. Bol preč.
- Viete... Ospravedlňujem sa, že som vás búchala... kopala... a že som tak ziapala ako hysterka. Strašne som sa bála a neovládala som sa.
Ani na piatom poschodí nik nestál pred výťahovými dverami.
- A čoho ste sa tak báli?
Ani na štvrtom.
- Zdalo sa mi, že pred výťahovými dverami stoja akýsi ľudia.
Ani na treťom.
- Čo za ľudí? Muži, ženy?
- Neviem. Cez dvere to nie je veľmi dobre vidieť... Všetci mali asi meter sedemdesiat a oblečené mali čierne.
Neveriacky si ju premeral, akoby bola mentálne retardovaná a práve mu bola oznámila svoj dohad, že Spojené Štáty Americké budú raz mať prezidentku. Napokon, aj ľudia za výťahovými dverami, aj myšlienka na prezidentku USA sa mu zdali rovnako absurdné a smiešne.
Ani na prvom poschodí nik nestál.
- Nevytvorili ste si vy tie bytosti len vo vašej mysli?
- Nie. Boli tam, viem, čo som videla.
- Nepotrebujete odbornú pomoc? Poznám jedného...
- Nie. A to je urážka.
Výťah zastal, pred jeho dverami nik nestál ani na prízemí.
- Prepáčte, asi som to prehnal, - ospravedlnil sa Renátin sused, - no váš príbeh sa mi zdá dosť neuveriteľný a navyše neviem, kam tie bytosti tak rýchlo zmizli.
- Hej, asi hej.
- Čo hej, asi hej?
- Ale nič.
Sused otvoril výťahové dvere a vystúpil z neho von. Renáta čakal, že zboku naňho niekto skočí, ale nič takého sa nestalo. Stál tam, trpezlivo čakajúc, kým sa aj jej uráči z výťahu vystúpiť. Dvere jej držal otvorené.
- Nechcete náhodou vystúpiť, pani suseda?
- Chcem.
Vyšla z výťahu. Strach ju stále neopúšťal. Podišla smerom doľava a pozrela dole, smerom do pivnice. Na schodoch však nikto nestál minimálne do medziposchodia medzi prízemím a pivnicou. Otočila sa, prešla okolo výťahu a zastala pred prvým schodom vedúcim na poschodia. Pozrela hore, no ani tam nikoho neuvidela až po prvé medziposchodie. Ďalej jej vo výhľade bránila konštrukcia výťahu a jeho šachty.
Pokrútila hlavou a následne odišla v sprievode suseda najprv do vestibulu budovy a potom z nej aj von.
- Idete do práce? – opýtal sa.
- Eh... Čo?
- Že či idete do práce.
- Áno... Áno, idem do práce.
Po chvíli tichej chôdze k ich autám sa Renátin sused opäť spýtal, či si je skutočne istá, že tie bytosti videla a nevymyslela si ich. Odpoveď dostal inú, ako predtým vo výťahu a znela:
- Áno... Teda nie, nie som si istá... Neviem.
Následne sa Renáta so susedom rozlúčila, nasadla do svojho auta a pobrala sa do práce, kde ju už netrpezlivo čakal jej naštvaný šéf.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
smailik206
15. 11.novembra 2010 18:34
není to moje LOL ale co uz ' '
Napíš svoj komentár