„Dobre, pozriem, snáď nájdeme, Kabát milujem !“
Veronika sa roztancovala po dome. Dala vežu nahlas a pretancovala sa až do kuchyne.
„Kde máš kávu ?“
„V strednej skrinke, v spodnej poličke. Sprav si akú chceš, ja kávu nepijem. Cukor je hore, mlieko ti prinesiem.“ Martin začal pobiehať po kuchyni.
„Kľud, nech nedostaneš infarkt...“ rozosmiala sa Veronika keď si zalievala kávu a videla Martina ako pobieha.
„Pomaly už pôjdem domov, dobre ? Mám toho veľa do školy...“ prehodila Veronika po raňajkách.
„Dobre, spracem a pôjdem s tebou.“ Martin sa okamžite ponúkol. „Môžem ťa aj zaviezť ak chceš.“
„Nie, nechaj tak. Chcem ísť sama, chcem sa prejsť.“ Veronika ho rázne odmietla.
„Deje sa niečo ?“ Martina to vystrašilo. Nechápal prečo je zrazu taká.
„Ale nevymýšľaj“ Veronika sa usmiala „len sa chcem prejsť. Musím si utriediť veci v hlave, a to mi ide najlepšie keď kráčam.“
„No, ako chceš... Ale vezmi si nejakú moju mikinu, dosť zima je dnes.“
„Dobre mamička“ Veronika sa rozosmiala.
Rada podpichovala ľudí. Provokovala. Zaujímalo ju sledovať reakcie ľudí. Boli také rôzne. Niektorí sa hnevali, niektorí sa smiali, niektorí ju začali podpichovať. Hrali s ňou jej hru. Všetci. Nevedomky. Bavila sa na nich.
„Som rád že poslúchaš“ povedal Martin a začal sa smiať aj on.
„Oblečiem sa a pôjdem teda, ak ti to nevadí“ Veronika sa usmiala a letmo pobozkala Martina.
„Ako chceš.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
teriq
19. 2.febuára 2012 19:53
"...Rada podpichovala ľudí. Provokovala. Zaujímalo ju sledovať reakcie ľudí..." - ja len že toto (+zvyšok odseku) veľmi dobre poznám
Napíš svoj komentár