život tak bolí,
neviem čo ďalej,
nemám cieľ,
každý mi vraví,
že všetko prebolí,
ale strácam sa v mase slov a tiel.
A tak tu sedím v tme,
hoci svetlo jasne svieti
a xcem len odísť od všetkého a všetkých,
niekam, kde budem len ja
s myšlienkou na tých,
ktorých nechcem stratiť,
na ľudí, ku ktorým sa budem môcť vrátiť.
Ale som stále tu,
uzavretá v bludnom kruhu,
všetko ma zväzuje a nemám kam ujsť,
nepoznám miesto,
kde všetko stratilo by sa preč,
neviem kam ísť,
keď kvôli slzám strácam reč.
Niekto je pri mne,
cítim to stále,
no neviem,
ako dlho vydrížm v tomto stave,
keď mám pocit, že sama kráčam životom
a s udusenými pocitmi blúdim strašnou tmou,
kde strach mi berie dych
a nie je tu vôbec nik,
kto aspoň dotyk by mi venoval
a všetku tú tmu rozohnal
a s ňou mračná, čo berú mi spánok
a bránia mi vidieť ráno,
obavy, z ktorých mávam triašku
a odháňam pre ne od seba lásku...
Snáď je možné bez môjho zásahu to ukončiť
a odrazu nájsť niečo, prečo mala by som žiť,
a tak nezabúdam, že nádej umiera posledná
a ja nezabijem ju snáď do dňa,
kedy šťastná nebudem chcieť
čo najrýchlejšie umrieť.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
berylka
25. 10.októbra 2007 13:47
moja,vies,ze sme tu my
Napíš svoj komentár