Srdce plné nesmrtelnej lásky ...

Nesmrteľna láska
(je to príbeh o mojej kamarátke, nie o mne ...)

Ako každé mladé dievča sníva o svojom chalanovi, ktorého by mohla "ukazovať" medzi svojimi kamarátkami. Pýšiť sa ním. Aj ja som mala takéto sny. Keď chodila do 3. ročníka na strednej škole, zapáčil sa mi jeden chalan. Nestretli sme sa za mimoriadnych alebo nečakaných udalostiach, kde nás zasiahol Amorov šíp. Nič také sa nestalo. Boli sme už dlhší čas kamarátmi. Dobre sme sa vedeli porozprávať. Kamarátka raz nás podpichla, že prečo vlastne my dvama nechodíme spolu, keď si tak výborne rozumieme. Viem, bolo to len zo žartu myslené. Vtedy išiel na vojenčinu, cez ktorú sme sa 2 - 3krát videli. Ale medzi tým som nad tým si lámala hlavu. A postupne sa mi začal viacej páčiť a nie len ako kamarát. Bála som sa, že to je len z mojej strany. Ale postupne som aj z jeho stránky videla, že i on má o mňa záujem. A keď po dlhšom čase sme sa konečne stretli bolo to také intenzívne, akoby preletela cez nás iskierka, ktorú sme pocítili spoločne.

Po jeho vojenčine sme začali spolu chodiť. Spoznávali sme jeden druhého (aj keď sme sa už poznali, ale bolo to iné spoznávanie, kde každý z nás mal zimomriavky, keď sme na seba čo i len pozreli), chodievali spolu na diskotéky, na pizzu. Aj keď som veľmi zhovorčívá, tak v jeho prítomnosti som razom stíchla. Aj keď som už mala otázky naňho prichystané, v tom momente som stratila niť rozhovoru a nedokázala som vysloviť jednu súvislú vetu. Zo začiatku ma to aj trochu ľakalo. Vraviela som si, že aké to bude len chodenie, kedy budeme obaja ticho. Ale postupom sme si začali rozprávať príhody, ktoré nás postretli. Už nás nebavilo chodievať na diskotéky a zabávať sa s celou partiou. Po 3 mesiacoch nášho spoločného chodenia som ho priviedla domov. Predstaviť našim. Aj keď ho už poznali, lebo pochádzal zo susednej dediny. Tešila som sa na naše rozhovory, na filmy, ktoré sme si chceli pozrieť, len sme nikdy si ich nepozreli, lebo vždy sme mali o čom rozprávať. Alebo stačilo len tíško sedieť v jeho náručí a pozerať na oblohu. Už to nebolo len puberťácke zbláznenie sa do chalana. Ľúbili sme sa. Všetok voľný čas sme chceli stráviť spolu. Vtedy som si myslela, že som ten najšťastnejší človek na svete. Ľúbila som chlapca, ktorý mi lásku opätoval.

A teraz zisťujem, že tú lásku opätoval oveľa väčším spôsobom ako ja. Aj keď som si to tiež niekedy uvedomovala, snažila som sa vymýšľať spôsoby ako ho potešiť, vyčariť mu na tvári úsmev. Zistila som, že sa usmieval oveľa častejšie ako na našom začiatku, z toho som bola veľmí šťastná. Jeho rodičia boli tiež super a ešte sú. Po roku chodenia sme rozmýšľali o spoločnej budúcnosti. A v nečakanom okamihu, tak ako je to vo filmoch ma po klekiačky popýtal o ruku. Aj keď v prvej chvíli som mala strach, myslela som si, že som veľmi primladá na to, ale hlavne veľmi som ho ľúbila. Všetko bolo ako z najfantickejšej rozprávky. Lenže tá rozprávka niekedy musí mať i koniec.

V septembri 2000 išiel autom. Lialo ako z krhly. Šmykol sa na ceste a narazil do zábradlia na moste. V tom okamihu akoby s ním zomrelo kúsok zo mňa. Dlhé čakanie kým prišli policajti, ďalšie dlhé hodiny čakania na pohrebný voz. Vybavovanie okolo toho. Chodila som ako bez duše. Nevnímala slová, ktoré mi rozprávali príbuzný. Tam kde ma posadili sedela som. Tam kde ma uložili, ležala som. V deň pohrebu som pocítila ako ma po dlhých chmúrnych dňoch pohladilo slniečko, akoby ma Milan hladil po líci.

Som hlboko veriaca. Aj napriek tomu, že som v tých prvých hrozných dňoch si dávala otázku PREČO??? Je Boh vôbec spravodlivý??? Chcela som si o tom pohovoriť s našim kňazom z farnosti. Urobiť aspoň jednu vec preňho - dať odslúžiť na jeho pamiatku omšu. Ale nepochodila som. "Kňaz" ma vyhodil s tým, že čo mám dávať zaňho na omšu, vraj sme neboli ani manželia, ani snúbenci, ešte k tomu je z inej dediny atď.... bola som z toho zhrozená. Keď som sa už konečne spamätala z prvého šoku, že ho už nikdy na tomto svete neuvidím prišiel ďalší. Vtedy keď som najviac potrebovala duchovnú pomoc ma odmietol ten, ktorý by ma v prvom rade utešovať užialených a ubolených a dodať im silu ďalej žiť.

V tomto prípade mi veľmi pomohol Milanov otec. Požičal mi jednu knihu, v ktorej píše autorka knihy ako prežila klinickú smrť, ako videla svojich blízkych, ktorý už nežijú na tomto svete. Ešte nikdy som takúto knižku nečítala, ale cítila som akoby som znova našla vieru v Boha. V tom čase som chcela, aby som vrátil. Aby ma nenechával samú na tomto svete. Ale zistila som, že by to bolo veľmi sebecké želanie. Verila som, a aj teraz verím, že tam kde je Milan je mu oveľa lepšie ako na tomto svete. Veď koľký, ktorý už prežili klinickú smrť a chcú sa čo najskôr dostať tam, kde boli čo i len na pár sekúnd.

Myslela som si, že už nikdy nebudem mať záujem o chlapcov. Ale mýlila som sa. Aj keď je to rok a pol po tej nehode, stále mi chýba. Niekedy sa cítim veľmi osamelá, chcelo by sa mi len ľutovať sa.... ale vtedy si spomeniem na jeho slová: " Evi, vždy sa usmievaj. Takto vyzeraš oveľa krajšie." A toto si vždy opakujem, keď mi je mizerne. Viem, že s úsmevom plynie život krajšie a možno aj jednoduchšie. Modlím sa k Bohu, aby mi dal síl, keď ju strácam. Ale aj napriek tomu verím, že život sa mi neskončil tým, že mi zomrel priateľ. Stále verím, že stretnem blízkeho človeka, ktorého dokážem ľúbiť. Veď celý život mám len pred sebou. Keď sa obzerám okolo seba, vidím koľký nemôžu vidieť ranné zore alebo večernú oblohu posiatu hviezdami, koľký bezcitný ľudia chodia po svete.

Minule som išla smerom k práci, vždy sa usmievam a zdravím ľuďom, nie len známym, ale aj neznámym. A jeden postarší pán sa pristavil, najprv zostal taký zarazený a opýtal sa ma či sa náhodou poznáme, že sa naňho usmievam a že som sa mu pozdravila. Keď som odpovedala, že je to pre mňa prirodzené zdraviť cudzích ľudí, ostal príjemne prekvapený. Pokrútil hlavou, ale videla som, že sa mu zlepšila nálada.

Prečo sa v dnešnej dobe ľudia správajú takto bezcitne k iným ľuďom. Čo im urobili? Nemôžu iný ľudia predsa za starosti tých druhých. A tak teraz kráčam po svete so zdvihnutou hlavou a s úsmevom na tvári. A dávam takto najavo ľuďom, že sa majú správať k iným ľudskejšie.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu