Jediné šťastie, že sme v tento deň mali kožaz. Na chodbe školy stretnem kamarátku a oznamujem jej, že z dnešnej trávičky nič nebude. Ideme do telocvične, kde záchranár s humorom a la Peter Marcin hovorí o prvej pomoci. Zisťujem, že si môžeme sadnúť, a tak s tichým orgazmom sa môj zadok zoznamuje s podlahou. Vyberá dobrovoľníkov. V mysli mi prebieha: "Len si nevyber mňa, len si nevyber mňa, prosím, ja chcem mať pokoj.."
A just si ma vybral!
Že ako mu zastavím krvácanie z dlane? Vážne? Veď ja tu asi umieram!.. Snažím sa s humorom odpovedať a pomaly, ale isto sa dostávam k správnej technike prvej pomoci. Lenže neskoro. "Kto sa tu hrá so svetlom? Nikto? Aha, to sa mi zahmlieva pred očami." Pýta sa ma, či som v poriadku. (dosť skoro..) Vravím , že nie a ani sa nenazdám, sedím na zemi a profesorky ma obklopujú a pozerajú na mňa ako na zvieratko v ZOO. Záchranár sa ma pýta, či som v poslednej dobe neužil trávu. Odpoveď "Práve dnes som to mal v pláne" radšej zamlčím a len pokrútim hlaou. Nakoniec dostanem vodu. Smäd uhasila, ale kŕče nie.
O pár minút už ležím na žinienke, pričom teraz si ma už neobzerajú profesorky. Teraz si ma obzerá celý ročník!! Čakám na mamu, lenže jej to zas a znova trvá pridlho. Chcem spať, ale nemôžem.
Nakoniec príde a my beháme: poliklinika-nemocnica-poliklinika. Nič nezistili. Nechápu, že mám v sebe ihly alebo, že niekto na mne praktikuje woodoo? Poslali ma domov. Vidím smrť v očiach, no lepšie ako keby to bolo prasknuté slepé črevo.
Na druhý deň som svieži ako rybička.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár