Mesiac svieti pomedzi vysoké stromy, ktorých konáre prepúšťajú len to nepatrné svetlo. Deň či noc vyzerajú rovnako. Počuť prenikavý zvuk niečich krokov, ktoré sa ku mne približujú. Začínam zrýchlovať. Z rýchlej chôze prechádzam na beh. Utekám a kroky počujem ako sa približujú naďalej. Cítim ako mám srdce až niekde v krku. Stále padám o nejaký kameň či vyčnievajúci koreň. Postavým sa a snažím sa bežať tak ako len viem.Moje sily dochádzajú a stromy stoja čoraz viac hustejšie. V tom vidím medzi všetkým prenikavé svetlo. Utekám k nemu z celých síl a čakám, že kroky sa budú spomalovať, no oboje sa zdá byť nedosiahnutelné. Každý konár mi uštedrý ranu a škrabanec. Strácam nádej,že to všetko skončí a ja konečne odpočiniem. No nevzdám sa a a budem bežať dovtedy kým moje telo nebude na pokraji vyčerpania blízkemu k smrti!

Nedzdá sa vám,že ten les je vlastne život? Kladie stále nejaké prekážky?

Tie kroky sú strach. Z minulosti,budúcnosti zo zlyhnia a toho čoho sa najviac bojíme?

Svetlo ktoré som uzrel je nádej na záchranu pred problémami ,ktoré kladie život. Niektorí nazývajú pokoj láskou iný zasa smrťou. Vždy je v tom niečo čo nás poháňa, po údere a
bolesti vstať bojovať ďalej. Hladať pochopnie a spokojnosť.

Verím,.že každý má vo svojom lese svetlo, ktoré mu dáva silu a nádej, že v jeho prítomnosti mu bude dobre a nebude už musieť utekať.

 Blog
Komentuj
 fotka
nia  28. 9. 2006 20:03
ahoj,to som ja, ak nevies, zistis si ....chcem ti len povedat, ze mas moje uznanie...je to uzasne napisane...hmm..asi si to vylepim nad postel namiesto toho plagatu brada pitta
 fotka
antiny  11. 11. 2006 21:28
waw Snatcher Nia ťa vyznamenala
Napíš svoj komentár