Doteraz som si nikdy neuvedomila, či istá časť dňa na mňa má nejaký vplyv. Alebo sa to deje len teraz popoludní, keď sa stmieva a všetko je v odtieňoch sivo-čiernej. Keď hmla zastiera výhľad a nie je možné vidieť jasne a vpred.
Pohľad z okna na prázdnu bezfarebnú ulicu vo mne vzbudzuje úzkosť. Či je to tým, že by som videla radšej iné prostredie, istých ľudí v ňom alebo možno len akúsi bezstarostnosť a známky života, neviem. Možno len deti šantiace po vonku, behajúce v zelenej či modrej bunde a oranžovej čiapke, usmievajúce a tešiace sa natoľko, že by ich smiech doľahol cez zavreté okno až ku mne. Len preto, aby mi dodal ten pocit, ktorý ma naplní presne tak, ako to pocítite pri niekom, len čo sa na vás usmeje, pretože má proste tú schopnosť zažať plamienky a rozžiariť nimi veci vôkol seba. Iba vidieť vonku postávať spokojných rodičov cudzích malých detí sledujúcich ako sa ich zmysly života obhadzujú farebným lístím alebo púšťajú vymaľovaných šarkanov, ťahajú za motúziky a pretekajú sa, ktorý z nich vyletí vyššie. Vidieť nádej iskriacu v malých očiach a puto, ktoré ich drží pokope, a ktoré musia udržať, ak chcú spoločne dosiahnuť svoj cieľ. Vidieť snahu, túžbu a výsledok. Lenže dnes ani nefúka vietor, ani už nesvieti slnko, ktoré by usušilo lístie a prinavrátilo im pestrofarebnosť.
Neostáva mi teda iné ako odvrátiť zrak od okna a stiahnuť žalúzie. Vkrádajúca sa tma ma núti zapáliť lampu, ktorá by mala všetko naspäť oživiť a dať veciam pravé meno. Nestalo sa. Všetko má síce znova svoju približnú podobu, ale všetko je iba povrchné a nik nevidí do hĺbky. Ani moja svetložltá stena nemá svoj pôvodný odtieň, už nič nie je tak ako predtým. Nič nie je iba čiernobiele a už vôbec nie ružové. Všetko sa zmenilo a ja s tým nič nemôžem urobiť. Iba čakať na východ slnka...
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár