Detský... to je to slovo. V reči mnohých dospelákov sú Vianoce sviatkom pre deti. O tajnom stavaní a zdobení stromčeka v noci pred veľkým dňom, ktorý akože doniesol Ježiško, o plávajúcom kaprovi vo vani, o rozprávkach so sobmi, škriatkami a starými ujami s veľkým bruchom a dlhou hustou bielou bradou, odetých v červenom. O úsmevoch a úprimnom vzrušení, o betleheme, nespočetných žiarovkách, ďakovaní za všetko dobré a prianí, nech bude ešte lepšie, o sviečkach, večeri a krájaní jablka, nech sme zdraví... A napokon, keď už tí drobci vidia len zlaté prasiatko, zaznie tajomný zvonček a v ich očiach sa tak náhle zaiskrí, lebo vedia, že Ježiško na nich nezabudol a iste dostal ich list. Trhanie papiera vystrieda radostný výkrik, ktorý rodičia zachytia fotoaparátom a všetko sa zdá byť dokonalé.
Dokonalé. Po rokoch, keď si prezerám vianočné fotky, vidím usmiatu rodinku pred stromčekom, s darčekmi, no pocit mi akosi uniká. Neviem, čo som vtedy naozaj cítila, ani pred Vianocami ani počas nich. Bolo to naozaj tak ako sa zdá? Pretože aj tento rok sa budem snažiť usmievať, ale nikde nebudú zachytené okolnosti, ktoré tomu momentu predchádzajú, ani to, že tieto sviatky sú už len akási povinná jazda, lebo sa to tak všade robí.
Oslavy v toľkých krajinách... A hoci naše tradície sú nádherné, nemôžem si pomôcť, chcela by som zažiť tie typicky znázorňované americké Vianoce. Možno to znie gýčovo, ale láka ma predstava veľkého prezdobeného stromčeka, tak ako aj celého vysvieteného domu, oheň v krbe so zavesenými ponožkami, morka, brusnicový koláč, punč, spievanie piesní pri klavíri a nabitá atmosféra za stretnutia celej rodiny... Ja viem, že to je iba nedosiahnuteľný ideál, ale ak sa vám menia sviatky pred očami, snívanie je akousi náplasťou.
Pretože si nemyslím, že chcem tak veľa, ak túžim vrátiť zaužívané spôsoby. Veľké spoločné predvianočné upratovanie, prášenie kobercov a prevrátenie bytu hore nohami aspoň raz do roka. Spoločné pečenie niekoľkých druhov koláčov, ktoré aj keby sa náhodou nepodarili, vezmeme to s humorom. Oblepovanie okien papierovými snehovými vločkami a snehuliakmi, adventný veniec na stole s postupne zapaľovanými sviečkami, spoločné zdobenie stromčeka guľami, salónkami a kolekciami, zdobenie voňavej čečiny, z ktorej si každý vezme do vázy a dá do izby, nakupovanie darčekov nie dva dni pred Štedrým dňom, počas ktorého neprestajne hrá kazeta našich kolied a celkovo tešenie sa z celých sviatkov. Všetko spoločne, hoci už nemám 5 rokov, lebo sviatky sú o rodine a pohode...
Lenže podstata toho celého sa akosi stráca... Niekto by sa aj snažil, niekto nemá záujem, niekto frfle, niekto je nestranný. Nemám záujem o hádky a tichú domácnosť si môžem urobiť aj sama v izbe. Po predvianočnom zhone a strese by malo prísť uvoľnenie. Len či? V tejto uponáhľanej dobe dni a mesiace tak rýchlo ubiehajú, že si ani neuvedomujeme podstatu sviatkov. Možno keby Vianoce neboli každý rok, človek by si ich aj viac vážil a nebral ako samozrejmosť, či úplne vylúčil zo života, ale dal im nejakú šancu rozpáliť v srdciach oheň.
A tak teraz sedím v obývačke, všetko nachystané ako má byť, vedľa mňa ozdobený umelý stromček a v ruke koláč, na ktorom som sa vôbec nepodieľala. Snažím sa odohnať neprítomný pohľad a nemyslieť na chvíle, keď mi ostali len slzy pre plač, vykúzlim úsmev, ktorý bude zdobiť vianočnú fotografiu z roku 2009 a hľadám čaro Vianoc... Možnože bude zabalené v balíčku pod stromčekom... Tešme sa!
Šťastné a veselé!
(A na záver sa Snehovavlocka ospravedlňuje za absenciu snehu Tak zaspievajme si aspoň Let it Snow!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kissmeplease
24. 12.decembra 2009 13:32
jéj bolo to pekné, presne tak nejak to cítim teraz aj ja.. viem ako si to myslela..
Napíš svoj komentár