Pamätáš, ako sme kedysi naháňali motýle? Malé, farebné, trblietajúce sa v jasných lúčoch slnka? Ako sme s nádejou behali za nimi, a obyčajným igelitovým sáčkom alebo vlastnoručne vytvorenou sieťkou sme ich chceli uväzniť a pokochať sa ich krásou? Nikdy sa nám to nepodarilo.

A pamätáš, ako sme kedysi chytali lúčne koníky? Skákali malinké v tráve jeden cez druhého, no my sme neboli dosť šikovní. Snažili sme sa ich uhnať, a keď si sadli na list, chytili sme ich do našich malých rúk a oni nás potom šteklili. Boli sme šťastní.

Spomenieš si, ako sme kedysi sediac na lúke plietli púpavové vence? Každý chcel odtrhnúť tú najdlhšiu a najväčšiu púpavu, aby práve ten jeho skvost bol čo najlepší a najkrajší. Naše ruky boli celé žlté a voňavé od peľu, no keď sme si hotové korunky nasadili na hlavu, cítili sme sa ako kráľ a kráľovná. Raz si mi dokonca dal aj malý púpavový prsteň, ktorý si mi omotal okolo prsta a ja som sa vtedy cítila nesmierne bohatá. Pamätáš? Boli sme spolu.

Nezabudol si, ako sme sa kedysi na jeseň obhadzovali lístím? Suchým, zaprášeným i pozliepaným zemou, v ktorej zakaždým boli slizké dážďovky? Tie, ktoré sme sprvu počas daždivých dní s odporom preskakovali, no neskôr sme ich zbierali pre prípad, že pôjdeme na ryby a ulovíme zlatú rybku alebo vianočného kapra, a oni nám splnia naše tajné želania? Mali sme spoločné sny.

Ešte vieš, ako sme kedysi nacvičovali psie oči a prosíkali rodičov, aby nás pustili v sychravom počasí von? Ako sme púšťali naše amatérske šarkany, ktoré vôbec nechceli lietať, zvlhli a rozpadli sa? Ako sme s nimi skákali po mlákach, naháňali sa v žiarivých pršiplášťoch a tvárili sa, že sme vietor? Boli sme nezastaviteľní.

A spomínaš si, ako sme kedysi túžobne hľadeli s nosom prilepeným na okne, keď začali padať prvé snehové vločky a nemohli sme sa ich dotknúť, lebo sme boli chorí? Ako sme šialene kopali tunely smerom k hranatému iglu, kde sme chceli žiť, a kde by nás chránili anjeli vytvorení odtlačkami našich útlych postáv? Boli sme tu jeden pre druhého.

Tušíš, čo sa to s nami kedysi stalo? Kedy, ako a prečo? Boli sme neodlučiteľní najlepší priatelia.

Vyrástli sme.

Kedysi to bolo iné... ale neber mi to, chcem ho v sebe navždy...

 Blog
Komentuj

7 komentov k blogu

1 
fotka
newgeneration  18. 3. 2010 10:10
krásne ľudia sa menia ale spomienky ostávajú
2 
fotka
rimanka  18. 3. 2010 10:51
detstvo? druhé ja? duša?...
3 
fotka
temperancecullen  18. 3. 2010 11:33
Spomínam na detstvo....Ďakujem za tento blog
4 
fotka
bonita  18. 3. 2010 13:38
užasné,aspon trosku som si spomenula na najkrajsie chvile v mojom zivote,na detstv
5 
fotka
majuri  18. 3. 2010 16:06
velmi mile
6 
fotka
whatsername8  19. 3. 2010 20:03
toto do zachodu nepatri! dufam, že si ešte nesplachla...
7 
fotka
whatsername8  19. 3. 2010 20:05
kriste pane...trošku som to s tym enterom prešvihla, hehe. veľmi sa ti ospravedlňujem. dufam, že sa to da vymazať
Napíš svoj komentár