Všade ticho. Tráva nerastie, slnko nehreje. Kamkoľvek prídem, je tam len samá púšť a chlad, a ja prežívam iba z akéhosi zúfalého princípu a podlieham strachu. Neutíšiteľne. Trasiem sa, potláčam vnútorné vzlyky, ktoré sa bezhlavo derú von a slzy mi mrznú na krajíčku. Hľadám známe stopy na ceste, no všetko je prekryté novou vrstvou prachu. Žiadne známky života; v diaľke by dokonca ani len nebolo možné uvidieť zväčšujúcu sa tmavú šmuhu, ktorá sa tak znenazdajky zvykne zjaviť v dobrodružnom filme - čo sa bude približovať, tvarovať do neurčitej postavy, potom mi zakýva, podíde ku mne, usmeje sa, utrie a zohreje moju tvár, a povie len, že všetko bude fajn. Chytí ma okolo pliec a odvedie preč, nebude sa pýtať na nič, nebude kritizovať moje doterajšie rozhodnutia, nebude mi vyčítať moju hlúposť. Len ma zabalí do deky, do šálky naleje za kvapku horúcej nádeje, a tá vo mne rozprúdi kolobeh života a zasadí semienko na lepšie časy, o ktoré budem mať dôvod a záujem sa starať.
Už pomaly nedúfam. Uzatváram sa do seba čoraz viac, nemám chuť vysvetľovať a už vôbec nie sa sťažovať. Mala by som byť vďačná, že mám vôbec ten svoj slušný ostrovček. Ale povedzte to svojmu vedomiu, ktoré chce vždy niečo viac. Ktoré, keď nemá Nič, chce Niečo. Ktoré, keď už má malý kúsok zeme, potrebuje na ňom niečo pestovať, chce na ňom vytvoriť svoj raj, a nie na ňom ponechať mŕtvolnú pustatinu. Nechcem tak veľa. Len skutočný dôvod na radosť a balónik. Taký s nápisom „Ja to dokážem! “, čo sa začne napĺňať, keď dostanem šancu zistiť, čo ma povznesie, a ja to následne získam. A potom už iba vzlietnem a budem sa snažiť nespadnúť na dno.
Teraz sa zdá byť vhodná chvíľa odraziť sa od zeme. No vietor stále nie je priaznivý a tlaková vlna prisilná. Zdanie klame...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár