Asi strácam rozum. Schopnosť racionálne uvažovať sa mi snaží vypudiť a nahradiť akási hladina alfa, kde počujem, vidím a cítim to, čo chcem. Možno tá lenivosť mi zastiera zrak a bráni vo výhľade. Možno je to len prichodiaci pocit konca, ktorý sa mi snaží usídliť v hlave a odbíja v nej posledné hodiny a dni. Len chmára nesúca so sebou hrozbu nervozity, stresu, nedostatku času a spánku. Dnes je presne môj 100. prázdninový deň...

A ja sa len naďalej poddávam sladkému flákaniu, ktoré mi už lezie na mozog. Nechce sa mi nič robiť, no nechce sa mi ani len pomyslieť na školu. Ešte tento týždeň nie. Hoci fakt nerozumiem, prečo nám zrazu skrátili semester. Nechcem sa však nad tým zamýšľať, lebo z toho nemám dobrý pocit. A nechcem sa ani pozerať na rozvrh, v ktorom sa mi síce podarilo nahlásiť sa na hodiny v čase, kedy som chcela, no ktorý ma zároveň núti si myslieť, že naše vedenie asi v podstate nechce, aby sme chodili na niektoré prednášky. Jedine ak si myslia, že buď strávim v niektoré dni v škole večnosť od svitu do neskorého západu slnka, keďže v zime sa stmieva dosť skoro alebo budem mať medzi hodinami dlhé chvíle voľna, ktoré úplne zbytočne zabijem ničím - čo nechcem. Alebo predsa len budem poctivo chodiť na hodiny a popoludní už ledva zaostrovať zrak, s čím už mám skúsenosť a môžem teda povedať, že nie je nič príjemnejšie ako pre istotu hľadieť len do poznámok namiesto na prednášajúceho a vidieť riadky trojmo, hemžiť sa a žuť žuvačku alebo často piť, aby som sa prebrala. No to, že som tentoraz už chcela absolvovať všetko, lebo absencia mi očividne nerobí dobre pri učení na testy, budem musieť prehodnotiť. Aj keď tie tri školské dni by som predsa mohla vydržať. Ale o tom potom...

Teraz by som sa však mala cítiť nabudená. Oddýchnutá, pripravená a plná energie, rozdávajúca nádej, lásku a čaro života a horlivo sa pustiť vpred novým výzvam. Veď na to sú prázdniny. Lenže ja mám skôr pocit, že mám deravé topánky a onedlho mi začne do nich tiecť. V hlave mám nafúknutý akýsi balónik, plný ničoho, len vyplnený prázdnom, kam sa už nič viac nezmestí. Bráni mi v prijímaní a uchovávaní nového, ktoré teda len jemne plachtí dokola po povrchu, a keď zistí, že nemá cenu snažiť sa dostať dnu a nechať sa archivovať, vzdá sa a bez rozlúčky zmizne odkiaľ prišlo.

A tak namiesto blaženého pocitu zakúšam opätovnú podráždenosť. Som sentimentálna a moje marcipánové jablko sa na mňa chutne díva z poličky nad písacím stolom... ja mám ale chuť na muffiny. Nebaví ma už počúvať neustále reči o wowku, questoch, bossovi, raidoch a hordách či ako sa to všetko píše a udivuje ma, že mám minúť za špeciálnu zubnú kefku s cca štyrmi drobučkými štetinkami tri eurá a štyri centy. Rozhodne je však povznášajúce raz nad ránom takmer dostať infarkt, lebo jeden z izbových kvetov sa rozhodne ísť na rannú prechádzku, skydne zo skrinky na zem a zlomí si vetvu. Možno ma okolnosti nútia riešiť a zamýšľať sa nad tradičnými slasťami a strasťami života. Bola by som odprisahala, že som večer to okno otvorila, robím to už automaticky. Tak prečo bolo ráno zavreté?

Nie som námesačná a neprichádzam o rozum. Ja mám ešte pred sebou niekoľko dní prázdnin, ktoré si chcem vychutnať. Musím ešte zistiť, čo znamená slovo pošmúrny, keď sa v tej Jane Eyrovej toľko omieľa. Skoro tak často ako spisovateľkino oslovovanie ´Milý čitateľ´, ktoré mi aj s neurčitými tajnými názvami miest ako ´pracovala som v ... grófstve´ mierne lezie na nervy. Ale čo človek neodpustí dielu, ktoré sa stalo neoceniteľnou a toľko ospevovanou súčasťou večnej literatúry?
A už by mohlo skončiť to babie leto...

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bluepanter  25. 9. 2009 14:41
Neboj sa, hneď ako príde škola, tak ti to pôjde a rozbehneš sa

nemaj obavy

pošmúrny je pochmúrny?
Napíš svoj komentár