Pohľad na rannú oblohu ma dnes ohromil. Posledné dni žiarivé slnko hladilo moju bledú pokožku a vlievalo do mňa energiu a optimizmus. Tešila som sa zo zelene, jasného sveta a jemného vetríka, ktorý mi prehadzoval rozpustené vlasy z jednej strany na druhú, z chrbta smerom dopredu a chladil mi krk. Usmievala som sa. Cítila som sa niekoľkonásobne väčšia a mala som radosť z prítomnosti.

Dnes plačem. Jemný dážď, ktorý sa ráno spustil, usídlil sa aj vo mne. Akoby posledné dni nič neznamenali, znova som sa cítila osamelo a prázdno. Nie, nie je mi zle. Len mi chýbaš a to počasie si asi svoj príchod ako naschvál naplánovalo kvôli tebe. Veď koľkým ľuďom dažďové kvapky pripomínajú slzy... Ja som si to nikdy naozaj nespájala dokopy, ale ľahké kruhy vznikajúce vonku na mlákach po dopade dažďa mi vlnivo pripomínali teba. Ako ma z diaľky s úsmevom a kývnutím ruky pozdravuješ, a potom sa pomaly strácaš, mizneš, až sa tvoj obraz úplne zleje na rozčerenej vodnej hladine. A ja len v snahe zahnať prílev bolestivých myšlienok dupnutím skočím do tej mláky, hoci viem, že to nepomôže.

Neponáhľala som sa. Vzdala som sa skrývaniu a povolila bariéru voľnému priechodu spomienok. Odložila som svoj tmavý dáždnik a nechala na seba dopadať tie studené zradkyne jednu po druhej, i všetky naraz. Zastala som rovno pred tebou, usmiala sa, mlčky si kľakla a sklonila hlavu...

Dnes by sme mali ďalšie výročie dňa, keď sme sa prvý raz stretli. Ja v bodkovaných šatách a s knihou v ruke sediac na lúke, ty uponáhľaný, no vysmiaty od ucha k uchu. Kofola, bublinky, úteky z cudzích pozemkov, kopa sena, kamilky...

Keby... (nad čím je zbytočné premýšľať, lebo je nemožné zmeniť, vrátiť späť, zabrániť...)

P.S. Dnes som Ti pre zmenu odniesla sedmokrásky... Nabudúce prinesiem bublifuk a fúknem ponad Tvoj hrob, až hore k nebu...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lelia  7. 7. 2010 23:06
:ˇ(
Napíš svoj komentár