„Vidíš ten strom?“ spýtala som sa ťa takmer nečujne, dívajúc sa z okna tvojej izby. Neodpovedal si hneď. Len si podišiel zozadu ku mne, objal ma okolo pása a pohľad uprel do záhrady. „Čo je na ňom také zvláštne?“ „Chradne.“ „Chradne?“ Nechápal si a ani som sa tomu vôbec nečudovala. Bol koniec jesene a všetko vôkol nás bolo farebné. Možnože už viac dohneda, ale aj napriek tomu príroda hýrila červenou, žltou, oranžovou a strácajúcou sa zelenou. Všetko vyzeralo tak ako po každý rok a ten strom takisto. „Kedysi bol celý zakvitnutý, plný života. Teraz opadá a onedlho už nezostane po jeho majestátnosti ani stopy. Je to presne ako s tými fotkami,“ snažila som sa nejako vysvetliť, aby moje úvahy dávali aspoň aký taký zmysel, no vedela som, že to znie prinajmenšom hlúpo. V tvojom hlase však bolo cítiť akúsi úsmevnú trpezlivosť, záujem, s ktorým matka čaká na nový objav svojho dieťaťa. „S akými fotkami?“
Najradšej by som aj tak bola tú tému uzavrela. Odvrátila som sa od okna bez toho, aby som sa na teba pozrela a prešla som k posteli. Ty si bol však neodbytný a čakal si na moje vysvetlenie. Vzala som teda do ruky rámik s čiernobielou fotografiou z nočného stolíka, kde sme boli my dvaja a na opačnej strane ty ako päťročný chlapec, a s povzdychom som sa na ne zadívala. „So všetkými. S tými z detstva napríklad. Vidím tam samú seba ako dieťa, moju rodinu, kamarátov, no nič viac.“ „Čo viac?“ „Pocity... Nepamätám si nič z toho, čo sa vtedy dialo, čo som cítila. Iba tam stojíme. Usmievame sa, držíme sa za ruky a vyzeráme šťastne. Ale ako mám vedieť, či sme naozaj boli? Či to nebola len pretvárka alebo krátky záblesk radosti? Viem, že som bola malá, takže si to ani nemôžem pamätať, ale je to tak pri všetkom.“ Na chvíľu som sa odmlčala. „Ako keď sme boli v Bojniciach. Spomínaš si na toho chlapíka, na ktorom sme sa tak strašne smiali?“ Na to si váhavo odpovedal iba ´áno´. „Už ani neviem ako vyzerá. A to bolo len pred dvomi mesiacmi...“ „Ale veď to je normálne.“ Tuším si sa ma snažil uchlácholiť. Prisadol si si ku mne, vzal mi tvár do dlaní a jemne ma pobozkal. „Ja si doteraz pamätám na naše prvé stretnutie a presne viem, ako si vtedy vyzerala – a to už uplynulo hodne času – ako malá stratená sedmokráska na lúke. V krátkych bieločervených šatách si sedela na deke a čítala hrubú knihu,“ vystrúhal si široký úsmev, akože si ma tromfol, „a voňala si presne tak isto ako aj teraz.“ Následne si si zaboril tvár do mojich vlasov a vdýchol ich vôňu. „Za kamilkami.“ Musela som uznať, že som ostala prekvapená i dojatá a nemohla som sa neusmiať po prvý raz počas tohto nezvyčajného rozhovoru. Aj ja som si veľmi dobre pamätala ten deň, veď mi v podstate prevrátil môj dovtedy nudný život naruby. „Teba a naše spoločné chvíle si budem navždy pamätať, ani alzheimer ma nezastaví. Netráp sa už takými vecami. Milujem ťa.“ Tieto tvoje slová, hoci možno naivné, a ďalšie bozky asi definitívne ukončili túto debatu.
O nejaký čas, ktorý sa mi zlial dokopy do jednej veľkej šmuhy, takže ani neviem, koľko ho uplynulo, som stála odetá v čiernom vzadu na konci pomerne veľkého hlúčika ľudí. Neviem, ani kto tam vlastne prišiel, ani ako to všetko prebehlo. Viem len to, že predtým, ako začali hádzať hlinu na tvoju rakvu som nástojila na tom, aby som mohla hodiť do hrobu na kopu kvetov môj šampón. Aby si na mňa nikdy nezabudol, a aby aspoň kúsok zo mňa mohol byť navždy pri tebe.
A vieš, čo je na tom najhoršie? Že zatiaľ čo ty si sa díval zhora, ja som musela zápasiť tu s nočnými morami a presvedčiť samú seba, že istá časť teba nikdy neumrie. Lebo sa hovorí, že ľudí si nosíme v srdci a ja sa som sa snažila tomu uveriť, hoci to bolelo. Jediná vec, ktorej som sa obávala bola, že po čase začnem zabúdať. Najprv na tvoj hlas, na tvoje dotyky, na teba ako takého a postupne sa vyparíš celý – ostanú mi len neurčité obrysy a útržky našich spoločne strávených dní. A nakoniec zostane len tá fotka, na ktorú sa pozriem o štyridsať rokov, a jediné, čo budem cítiť je pichnutie pri srdci a vedomie, že som vtedy bola šťastná.
P.S. Dnes som ti zaniesla narcis, dúfam, že ťa to potešilo...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
seagull1
16. 4.apríla 2010 22:25
fňuk
Napíš svoj komentár