Jedného dňa to spravím. Len tak. Ráno sa zobudím a budem vedieť, že nastal ten čas pohnúť sa. Že som pripravená vstať, odísť a opustiť všetko, čo je okolo mňa a na čo aj napriek tomu nemám dosah. Bez rozlúčky sa vzdám starých vecí, miest i ľudí a nebude mi ľúto za ničím, pretože na to nebudem mať dôvod, pretože sa tým iba zbavím zbytočnej záťaže, ktorá ma stiesňuje. Budem schopná si tú trošku, ktorú si chcem navždy uchovať, zbaliť do malého bodkovaného batôžka, vyložiť si ho na plece, prekročiť prah domu a posledný raz otočiť kľúčom. Uzamknem svoj doterajší život a rozlomím diabolský kruh. Naposledy sa obzriem, pretože viem, že mi to nedá odísť bez toho, hoci by som tak najradšej spravila. Len zanechám vo dverách malý odkaz s mne už nič nehovoriacim nostalgickým pocitom a vykročím. Vpred do neznáma.

Iba pôjdem, rovno a doprava. Budem sa túlať nepoznaným svetom, počítať mince vo fontánach, žiť v krabici od banánov i spoznávať nové tváre, z ktorých nik nebude mať potuchy, kto som. Nebude na tom záležať. Budem naoko sama, v skutočnosti možno nie, a budem si pospevovať. Naučím sa konečne pískať, odvážim sa ísť po prvý raz stopom a možno si dokonca postavím plť. Chcem sa plaviť, splavovať divokú rieku a skákať z lietadla. Nič nebude ľahké, no všetko bude nové, až kým nenájdem to, čo naozaj hľadám. Pôjdem cez polia a lúky, budem strašiť strašiakov a hľadať vlčí mak, nájdem staré schátralé drevené chatky na úbočiach, až jedna, ako tak schopná, bude nakoniec moja. Neviem ešte ako, na to prídem časom - možno hneď vtedy, ako po prvýkrát uvidím to miesto a zaryje sa mi do srdca. Lebo keď budem vedieť, čo chcem, nájdem spôsob, ako zrealizovať túžbu. Nech to bude stáť čokoľvek. Prinajhoršom sa možno budem musieť vzdať svojho sna, ale nebude ma to mrzieť natoľko, ako keby som sa nesnažila o jeho uskutočnenie zo všetkých síl, alebo keby som nikdy žiadny cieľ nemala.

A tak koniec koncov niekde ´Tam´ ma bude ´To´ napĺňať spokojnosťou. Rozhodnem sa už definitívne vyzuť svoje túlavé topánky, ak ešte ovšem budem nejaké mať; bude to moja zem, môj zmysel života. Miesto, kde budem môcť bez obáv robiť rozhodnutia o čomkoľvek, nebudem odsudzovaná za mojím chrbtom za moju neschopnosť – nie preto, že by som bola neprispôsobivá alebo nesnaživá, ale jednoducho preto, že si neviem nájsť svoje miesto vo svete. Budem si skákať bosá po tráve, pestovať snežienky či chovať lúčne koníky, loviť ryby. Zoženiem si poníka a ukulele, naučím sa hrať na klavíri, budem si popíjať čaj na verande a háčkovať, čítať, maľovať na plátno, chovať mačku, mať hojdaciu sieť alebo čokoľvek iné... A možno aj domček na strome pre vnúčatá, ak sa nájde niekto, kto pochopí moju mizantropiu. Budem pokojná, budem dýchať zhlboka a sledovať červené západy slnka za horizont...

Jedného dňa, raz ráno, všetko zmením. Lebo teraz nemôžem. A už zajtra sa táto predstava možno nenávratne vyparí a nahradí ju nová a nová a ešte novšia, až kým sa nezrodí tá jedna, vcelku reálna, no plne postačujúca... Možno.


 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
jies  14. 5. 2010 11:03
teRAZ je ten čas.. "raz" môže byť neskoro..



možno je príliš vágne
Napíš svoj komentár