Mám chuť si zapáliť. Na tom istom mieste ako po prvý raz. Neviem prečo, asi iba len tak z nostalgie. Áno, urobím to. Cestou si kúpim suchý rožok za posledné centy, ktoré mám ako poistku vo vrecku nohavíc, nastúpim na najbližší autobus a sadnem si k oknu úplne dozadu. Strapatá, oblečená v hnedom pletenom kabáte, s červenými opuchnutými očami a rožkom v ruke. Bolo by fajn nechať sa pre zmenu unášať niekým iným a len sledovať mihotajúce sa lesy či kravy pasúce sa na lúkach... Žiadni ľudia - ktorí sú však už skoro v každej riti. Dnes nemám chuť na ľudí. Na ich milé úsmevy, za ktorými sa skrýva vlastný egoizmus, na sebectvo, ktorým si berú celú ruku, ak im dovolíš dotknúť sa malíčka. Radšej si vezmem otcovo auto a vyberiem sa na cestu do spomienok sama.
*
Nikdy som nechápala, čo všetci vidia na rýchlej jazde. Čo ich na tom tak dokáže opantať. Až dnes, keď som na výpadovke stúpla na plyn a v ušiach mi znela Dakota, bola som vtiahnutá do toho sveta, už mi nič nebránilo otvoriť si myseľ. Keby som už nebola došla do cieľa, bola by som schopná voziť sa hodiny, snáď až kým by ma prázdna nádrž nedonútila zastaviť niekde uprostred pustatiny.
*
To miesto sa za tie roky vôbec nezmenilo. Lesná cestička na okraji lesa, zapadnutá drevená chatka a jazero s kačkami. Nič iné, iba zeleň, svieži vzduch a blažený pokoj. Nebol tu nik, kto by ma mohol odtiaľ vyhnať, preto som sa pokojne prešla po známych zákutiach. A našla som aj to, po čo som sem prišla. Vyrytý nápis na tretej doske odspodu v zadnej časti chatky bol už síce trochu nečitateľný, ale stále dosť jasný ako dôkaz začiatku môjho spustenia sa. Od toho okamihu, čo som si za tichého pobádania mojich dvoch najlepších kamarátov prvý raz potiahla z cigarety a chytil ma dusivý kašeľ, to ide so mnou dolu vodou - aj keď som odvtedy už cigaretu nikdy nevzala do ruky. Doteraz.
Pretože práve vtedy som tam stála s novou, ešte zabalenou krabičkou lajtiek a hľadala zapaľovač. Trasúcimi rukami som si zapálila a zalial ma presne ten istý pocit ako kedysi. Akoby sa vrátil čas a ja som bola opäť to trinásťročné dievčatko, len s tým rozdielom, že moje ideály sa už dávno rozplynuli. Po prvom vypustení dymu z úst som cigaretu zahodila, bola mi odporná. Ani som si neuvedomila, že si sadám na najbližší peň, bola som úplne mimo reality, vtiahnutá mysľou do rokov dávno zapadnutých prachom, do toho osudného leta. Tak veľmi, že som videla seba samú so smiechom utekať pred dvoma chalanmi, bojovať proti nim drevenými palicami, kradnúť našimi mamami čerstvo upečené koláče či kŕmiť kačky na jazere. Utrela som si slzy, ktoré mi vyhŕkli ani neviem kedy a spomenula som si na rožok, ktorý som predsa len našla doma v mrazničke a vzala ho so sebou, a ktorý už aj asi stihol celkom rozmrznúť.
Vstala som pridŕžajúc sa o najbližší strom a vybrala sa dole k jazeru. Dúfala som, že v tomto slnečnom počasí nebudú kačky príliš ďaleko. Rozdrobené kúsky pečiva som už žmolila v rukách, a ako som sa blížila k brehu, hľadala som náznaky malých pohybujúcich sa tiel. Žiadne tam však neboli. Hladina vody bola celkom pokojná, nijaký náznak po živote akýchkoľvek obyvateľov. Nechápala som, kam sa mohli podieť, veď vždy ich tu boli desiatky. Nemalo však zmysel sa nad tým veľmi zamýšľať. Pohádzala som odrobinky na hladinu a ani som nečakala, že by ich niečo pohltilo. Len som sa tým gestom rozlúčila. S poslednou milou spomienkou, ktorá sa mohla preniesť do súčasnosti, ale ktorá mi dala najavo, že nemám dúfať v nemožné.
Kedysi som chcela byť jedným z tých obyčajných kačiatok. Stať sa súčasťou davu, nevynikať, nepútať pozornosť a nebyť iná ako ostatní. Nechcela som byť labuťou. Stačilo mi proste byť. Život to však zariadil tak, že nie som rovnaká. Ale nemá zmysel potláčať svoju podstatu. A hoci som o tom dobre vedela, až teraz sa mi podarilo naplno odpútať.
Už ma netrápi, že si ma zradila. Nezradila si totiž mňa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár