V Nedele postavím svoje zničené telo pred postel , natiahnem ruky do kruhu až puknú , nohy krk taktiež. Zvuky hlasnejšie ako budík. Toto mesto mi nieje sympatické. Tak veselí zasa nie som. Kriví úsmev do okna, prázdnota . To bude dlhý týždeň. Času je málo , každou sekundou dokážem spraviť viac krokov . Vyhrabem najväčší kufor aký mám. Do neho zabalím všetky myšlienky, tie treba na dlhšie púte vždy. Oblečiem si len jej lásku a môžem kráčať i na Sibír . Zoberiem si svoju každodennú hodinku času aby som si prezrel každú našu fotku na mojom stole. Človek by neveril, koľko sa ich tam zmestí . Hodlám precestovať dlhú pút , treba sa riadne najesť , žiadne zástavky nehodám podnikať. Vytiahnem prázdny tanier a lyžičku, pokladám na stôl. Z chladničky čerstvý pohár chopím do dlane . V ňom , jej prirodzená vôňa uložená . Tak sladká , tak jedinečná . Otvorím a bohate naložím. Neexistuje bohatejšia strava na vitamíny a proteíny . Vcelku, chladnička je plná len týchto pohárov . Zapijem bohaté raňajky a myslím, že je čas vybrať sa na cestu.
Svižným tempom vychádzam von, za chrbtom , veľký nápis : opúšťate Nedeľu. Odísť z tohoto mesta nebol taký problém. Tam ešte svietilo slnko veselo. V rýchlom kroku som dorazil do obce Pondelok. Všetko sa tam smialo , behalo po svojich modrých lúkach, ruka v ruke, za nimi šťastie. Tak to hej , nato sa dalo len usmievať. Všetci chodili za mnou núkali mi čerstvé úsmevy na dlaniach, zahŕňali otázkami kam mám namierené. Ponúkol som sa úsmevom a povedal im o Piatku. Mesto tak nádherne , tak plné farieb , že sa musíš cvikať do ruky aby si uveril že to nieje sen. Tam sídlila ona. Na opačnom konci sveta , opustená a čakajúca. Musel som myslieť pozitívne. Vidieť svoj ciel pred očami. Ako šťastne vyzerali všetci , tak bezstarostne , každý jeden v Pondelku . Nákazlivý pocit . Avšak mám trošku naponáhlo. V diaľke sa rysovali už obrysy mestečka Utorok.
Miesto plné snov o zajtrajšku. Obloha menila každú sekundu svoju farbu - zrážky snov všetkých obyvateľov. Ľudia zo zakrytými ušami pochodovali po uliciach úplne zmätený. Vôkol nich tucty bublín , do ktorých fúkali svoje sny aby im neutiekli do oblohy. Využil som chvíľku času , na polapenie dychu a investovanie jedného do bubliny. Jemne pošepkal ,,som na ceste´´ a fúkol na smer Piatku. Toľko lúdi stratených v mysliach , zviazaných nenaplnenými pocitmi - tu neostanem . Z môjho kufríka vytiahnem dávku myšlienok na ňu a som pripravený tiahnuť ďalej . Po cestičke rovnej, zo slnkom za chrbtom , mi dodávali piesne v sluchátkach pestré pocity šťastia. Aspoň moje smädné nohy mali väčšiu chuť kráčať. Dva dni za mnou, i tak ciel bol ďaleko. Celú noc som sa rozhodol kráčať, naproti tomu anjelovi. Spať som si nemohol dovoliť. Noc mestom bola taká pokojná , obloha bola konečne tmavá. Tu chodili všetci skoro spať, unavení . Ich oči videli až priveľa farieb cez deň.
Blížil som sa do centra sveta , do metropoli Streda. Tadeto som nerád chodieval. Bolo to humusné kovové mesto zamorené biedou a otázkami. Veľkolepé stavby boli zámerne stavané tak vysoko , aby bránili obyvateľom vidieť na iné mesta. Vytvárali kanáliky na zemi po ktorých sa tiahol chladný vietor. Slnko opustilo toto miesto už pradávno. Miesto toho tu vládol všemohúci dážď. Nie kvapky na mňa padali. Slané slzy tých , ktorý stratili smer . Nemali svoj kompas v srdci , svoje oči fixované na cieľ.
Atmosféra bola pohlcujúca . V jednom klipnutí viečok , sa stratili farby. Ďalšom znovu zjavili . Kolobeh sa opakoval. Nenechám sa pohltiť ! Posledná dávka v kufri už na mňa čakala. Telo polámané , myseľ jemne obnovená. To ma držalo pri živote.
Cítil som sa ako na bežiacom páse. Krok za krokom z pocitom cúvania. Dorazil som sa na moju poslednú zástavku , púšť Štvrtok , jediná možnosť ako prísť k cieľu. Duna po dune , nič iné. Ponechal všetko nepotrebné za sebou , obklopený myšlienkami len na ňu , akoby som cítil jej stisk v ruke. Pod siedmymi slnkami rôznych geometrických tvarov , len ja kráčajúci po dlážke nekonečných rozmerov. Každe zrniečko piesku bolo ostré a čierne ako uhlie . Každý krok bol utrpením , strácal som sily a slnká sa len veselo smiali . Čo by som dal za pohár jej vône. Mal som sa lepšie pripraviť. Celé telo tak neskutočne horelo . Neovládol som sa , padol na kolená , odplazil posledné metre, zavrel viečka.
V tej chvíle bolo všetko tmavé . Nerozoznateľné farby sa zjavili pred mojím zrakom. Po chvíľke rozmazané sa zmenilo na ostré. Tvár anjela klopkajúca na bublinu , v ktorej som bol uväznený . Bol to sen ? Či skutočnosť ? Bol som jej snom chyteným v bublinke , ktorú si strážila , na ktorú sa dennodenne pozerala , pri ktorej zasadila svoje korene keď som pri nej nebol ja. Dýchala na bublinku a písala mi vzkazy : ,,Chýbaš mi.... kde si toľko ? Nepočujem tvoje dýchanie za mnou , tvoj tlkot srdca pri mojom ... moje bije len spolu s tvojim.´´ Slza padajúca z môjho oka nabrala váhu milion svetov. Prerazila bublinu a prebudila ma z môjho komatu. Čierna púšť sa premenila na kryštálovo bielu dlážku , ktorá vydávala príjemný chlad . Pozdvihol som svoje telo , vyrovnal ho na nohy. Pevne nadýchol , cítil vône všetkých miest , nádej a život - ju. Z jedného impulzu , jedného obrázku čo sa vynoril v hlave som sa rozbehol k môjmu cieľu.
Biely povrch začali nahrádzať pomaly stebielka modrej trávy , napokon celá lúka. V strede lúky malý domček cez ktorý siahala dúha , okrem toho nič viac. To bol Piatok , moje veľkomesto . Iba pre nás stavané. Dvierka do môjho sveta sa otvorili a v nich, dlhovlasá slečna z natiahnutou rukou , do ktorej pasovala len tá moja. Upadli sme do tranzu , sekundy trvali životy , dotyky boli večné tetovania krásnych chvení. Farby vo vysokých rozlíšeniach len v našich očiach, v panoramatickom pohľade na toho druhého. Nikdy inokedy som tak hlboko nedýchal ako z jej krku. Môj život v jednej osobe . Majstrovské dielo .
I tento deň sa musel skončiť. Zabalila mi dávku svojej vône na cestu vypálila bozk na pery a odišiel som . Žiadne zbohom , žiadne márne slová . Veď je vždy pri mne. A za pár dní ju budú moje hladné ruky držať opäť. Vedľa Piatku bola jednosmerná stanica, názvom Sobota. Z nej išiel priamy spoj do Nedele.
V živote je dôležite mať sny , mať ich čo najviac. Avšak nie uväznené v bublinách. Voľne vypustené nech lietajú pred tebou , ťahajú ťa dopredu , aby sen snom neostal. Jedinečný ciel života . Pút z Nedele do Piatku sa opakuje večne . Z úsmevom na tvári lebo sú to cesty za šťastím . Cesty ktoré nekončia , pohľady ktoré nemiznú.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bangbangboom
1. 5.mája 2010 16:31
krasne
Napíš svoj komentár