samotárka...
naivná...
dokonca špina...
... aj takímito menami ma nazývajú. A to len preto, že mám odpišný názor. Len preto, že nechdím tak často von, len preto že na facebooku nemám 2 569 priateľov, len preto, že nepochádzam z dokonalej rodiny, len preto, že nie sme milionári...
Len preto.
Volám sa Silvia a moj život nie je ani trochu zaujímavý. Vlastne, ani neviem aký je to život, keď sa vám v jednom kuse posmievajú, zhadzujú vás, nenávidia..
Ževraj život na strednej je úplne super. Počúvam to zo všetkých strán. A keď sa pýtajú ako som sa na strednej uchytila - klamem. Vymýšľam si veci, ktoré by som rada mala ale nemám. Som triedna obľúbenkyňa, predsedkyňa triedy, spoľahlivá študentka, ktorú majú učitelia radi... Nie to nie som ja (bodaj by som bola), tým kým som ja som ešte nikdy nebola, pretožetakú by ma nikto nechcel.
Medzi nami, moj život je vlastne jeden veľký hnoj! Mam pije, oco fajčí a zachvíľu začne asi tiež piť, sestra s bratom sú na intráku a už ani neviem ako vyzerajú. Takže moja rodina je prvá polovica toho hnoja. Druhá polovica je škola. Nie je to tam prechádzka ružovou záhradou, je to HOROR - pre mňa. Ostatní sa mi vysmievajú, kašlú na mňa, na moje pocity. Pre ostatných som len bábka, s ktorou sa možu hrať, zlomiť ju, rozdrviť ju, spáliť a ďalej ich už nezaujímam...
Niekto si myslí, že najhorši je byť pre ostatných vzduch. Ale vertemi, ja by som tým vzduchom rada bola. Práve sedím v autobuse a vylievam si tu dušu na starý otrhaný papier zo sloviny. Idem do školy a bude to zase ďalší deň, na ktorý sa vobec neteším. ďalší horor.
Silvia sa zahľadela z okna a ľutovala samú seba. Poobzerala sa po ľuďoch v autobuse a pochopila iróniu života - každý chce byť tým druhým. Ako rada by bola HOCIKÝM iným len nie sebou!
Vedľa nej sedelo dievča s bledými vlasmi o trochu staršia ako ona. Práve jej prišla esemeska. Siliu zabolelo pri srdci, keď videla, ako sa dievča nad esemeskou rozžiarila ako slniečko. Silvia si už ani nepamatala kedy bola naposled sťastná. Pomaly začínala veriť tomu, že nie je človek.
Smutne sa zahľadela na ubiehajúcu krajinu za oknom a snažila sa upokojiť myšlienkou, že predsa existuje a svete niekto kto ju raz pochopí...
Raz...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petushiq18
29. 10.októbra 2011 11:25
Krásne napísané.
Napíš svoj komentár