Úvaha o smútku. Sadnem si a rozmýšľam nad niečím, čo za pár hodín zabudnem. Čas ma pripravuje o spomienky, a svetlo o zrak. Lebo staviam vežu, aby sa z ľudí stali bratia. Bezzmyselná je realita. A keď poviem: vypršal mi čas, je jedinou možnosťou útek preč. Niekde ďaleko. Čo najďalej. Doteraz som sa ale vždy vrátil. Príde však čas, keď sa už nikdy nevrátim. Už teraz som preč dlhšie ako kedykoľvek predtým. 35 dní. Úvaha o smútku je úvahou o útekú. A o tom, čo ma vedie utekať. Lebo nikto iný tomu nenôže rozumieť. A ja som sám stratený v dave ľudí. Budujem vežu, nový svet v ktorom sa plnia sny. Krajinu postavenú z ilúzii, lebo všetky sny sú iba ilúzie. A tie robia ľudí lepších. Príde však čas, keď mi už slová nebudu stačiť. Už teraz sa moje texty skracujú, až nakoniec zmiznú úplne. Ale nezaniknú. Len sa zmenia na ilúziu. Je vždy smutné, keď vidím ľudí strácať vieru. Viera je tiež iba ilúzia, rovnako ako sny, ktoré robia ľudí lepších. Lebo ľudia bez viery žijú preto, aby zomreli, zatiaľ čo ľudia s vierou žijú preto, aby mohli žiť večne. Čiernočierna je temnota ktorá ťa bez ilúzie obklopí. A ostane len prehlboký smútok.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
"Viera je tiež iba ilúzia, rovnako ako sny, ktoré robia ľudí lepších. " súhlasíím ..