„Zlatíčko no tak, je to moja posledná slobodná noc, musím vyzerať úžasne!“ odpovedala dlhonohá blondína upravujúc si už aj tak dokonalý make-up.
„Ale veď už vyzeráš dokonale, ako vždy. Len urobím čo musím a znova ťa tam pustím.“ prosil cez dvere na kúpeľni Peter. Zrazu sa prudko otvorili a v nich stála Michaela, ktorá vyzerala ako počítačom upravený obrázok. Peter ju pobozkal.
„Ďakujem láska, už som myslel, že to urobím do drezu.“
„Bože, si ako malý chlapec. To chvíľku nevydržíš?“ odfrkla a pobrala sa do spálne, kde otvorila obrovský šatník a vybrala si úplne nové šaty, ktoré si kúpila špeciálne na túto príležitosť. Keď sa obliekla, prišla do obývačky, kde už sedel pripravený Peter.
„Môžeme ísť?“ spýtal sa s kľúčmi od auta v ruke.
„Myslím, že áno. Ale...“ pozrela na neho s anjelským výrazom na tvári. Peter si vydýchol a pousmial sa.
„Koľko?“
„Ja neviem.“ prehovorila Michaela sladko.
„Tak vieš čo láska, je to posledná noc a viem, že pre teba veľa znamená. Tu máš stovku.“
To, ako jej zažiarili oči ale nevidel.
„Ďakujem cukríček!“ zvolala a hodila sa mu okolo krku.
Cestou k Michalovi, Petrovmu priateľovi, ktorý mu organizoval rozlúčku so slobodou vyhodil Michaelu v najlepšom bare v meste.
„Zabav sa, zlatko. Zajtra nás to čaká.“ Povedal nežne Peter.
„Aj ty, kocúrik.“ Vystúpila z auta a cestou ku dverám baru mu poslala bozk. Potom Peter dupol na plyn a vyštartoval.
„Vitaj mučeník!“ zvolal Michal, keď Peter vystúpil z auta. Pobrali sa dnu, kde s kamarátmi popíjali, bavili sa a spomínali na staré dobré časy. Zrazu nastalo ticho, ktoré prerušil Michal.
„Peter, nerob to.“
Peter nepochopil.
„O čom to hovoríš?“ pousmial sa.
„Nežeň sa.“
„Čože?!“
„Ja viem, že ju miluješ, ale ona nie je žena pre teba. Ja na ňu nechcem hovoriť nič zlé, ale ona ťa len využíva. Teraz to nevidíš, ale počkaj ešte tak rok alebo dva, pokiaľ neopadne tvoja zamilovanosť a s ňou spojená zaslepenosť. Potom...“ nedopovedal ale, pretože Peter vyskočil z gauča a vykríkol.
„Už dosť!“ Všetci v miestnosti stíchli, bolo počuť len hudbu.
„Peter...“
„Buď ticho, to už stačilo. Vôbec ju nepoznáš. Nie je taká ako si myslíš. Je starostlivá a milá. A miluje ma.“
„No tak Peter. Miluje tak nanajvýš tvoje peniaze, nie teba. Taká sliepka by sa nikdy nezaľúbila do takého skromného a skvelého človeka ako si ty. Na to je až príliš tupá.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Ja viem, že raz na to prídeš, len nechcem, aby to bolo neskoro.“
Nastalo ďalšie ticho. Všetci v miestnosti sa pozerali na neho.
„Neobťažuj sa Michal, zajtra nemusíš vstávať a pomáhať mi. Svedka bude s radosťou robiť Miškin brat.“
„Peter...“
„Teraz si zavolám taxi.“ Zobral si veci a vo dverách sa ešte otočil. „Pre auto zajtra niekoho pošlem. A ďakujem za skvelú rozlúčku.“ Dodal sarkasticky.
„No tak Peter, robím to pre tvoje dobro.“
„Vieš, najviac ma štve, že ty si bol ten posledný, od ktorého by som to čakal.“
Cestou domov Peter rozmýšľal o slovách, ktoré mu povedal Michal, ale nech to zobral z akejkoľvek strany, vždy sa dopracoval k záveru, že Michal je idiot. Keď mu taxík zastavil pred domom zaplatil a všimol si, že na ceste stojí neznáme auto. Domyslel si, že asi patrí nejakej Michaelinej kamarátke, ktorá ju doviezla domov. Pravdepodobne tiež skončili skôr. Dúfal len, že radostnejšie ako on. Odomkol si dvere a všimol si cudzie, veľmi veľké a príliš mužské topánky pre ženu. Na konferenčnom stolíku v obývačke bolo zapálených niekoľko sviečok. Zrazu započul z kúpeľne chichot a čľupot vody. Už vedel, ktorá bije, ale nevedel, či to, čo sa odohráva za dverami chce vôbec vidieť. Chvíľu váhal, ale nakoniec otvoril dvere. Jeho domnienka bola pravdivá. Vo vani obklopenej ďalšími sviečkami s množstvom peny boli dvaja ľudia. Jedným z nich bola Michaela a druhý bol tmavovlasý muž, ktorého v živote nevidel. Počas asi minúty ticha sa v Michalovi zmenilo niekoho pocitov. Muž vo vani sa bezradne pozeral na Michaelu a ona na Petra. Nakoniec prehovorila.
„Cukríček, čo tu robíš tak skoro?“
„Volám sa Peter, nie cukríček, ani cumlíček a ani kocúrik.“ Počas týchto slov si uvedomil, aká obrovská pravda bola v Michalových slovách.
„Idem späť k Michalovi. Ty si rob čo chceš, ale do rána zmizne každá tvoja vec. Ak tu niečo nájdem, bez zaváhania ju vyhodím.“
Michaela bola zúfalá ako ešte nikdy.
„Peťo, vysvetlím ti to.“
„Mlč.“ Zarazil ju. „Už som sa ťa napočúval dosť.“ a pobral sa preč.
„Mimochodom, hostí obvolám, aby zajtra nechodili. Ale svojim daj vedieť sama.“
„Peťo počkaj.“ prosila ho. Peter sa ale už ani neobzrel, zdvihol telefón a vytočil.
„Michal ahoj. Prepáč mi to všetko. Roztoč to tam, o desať minút som u teba. A ver mi, teraz máme ten skutočný dôvod na oslavu.“
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tajomna16
16. 1.januára 2010 13:48
hustee
Napíš svoj komentár