Tŕň...

Bola hlboká noc a ona sedela v kresle. Dívala sa von oknom. Sledovala pohybujúce sa oblaky. Valili sa smerom na ňu. Tmavé a plné emócií. Potrebovali sa vyzúriť. Všade blesky. Kam sa pozrela. V krátkych, ani nie sekundových intervaloch sa blýskalo. Vzápätí na to udierali prudké, hlučné hromy. Jej srdce bilo rýchlejšie ako inokedy. Nebála sa. Milovala búrky. Ale jej srdce malo v sebe malý tŕň. Myšlienku. Áno, v srdci mala myšlienku. Na svoje skutky. Aká je zlá. Chcela byť stromom, do ktorého udrie blesk, strechou, ktorú ten prudký vietor odfúkne z miesta, poobíja o zem, domy a zahodí ďaleko. Nech sa už na ňu všetci nedívajú. Musí sa na nich usmievať. Aj chce. Ale jej srdce nie. Jej srdce má v sebe tŕň, ktorý nejde vybrať. Nedá sa odstrániť ničím, čo jej doposiaľ ponúkali. Ničím na to špeciálnym. Nie je pinzeta na srdce, nie je obväz na srdce, nedá sa vytlačiť, či vylomiť. Ten tŕň tam je a bude. Dokedy? To nik nevie. Ale ono trpí. A s ním aj ona. Celá obloha sa osvietila. Na ten malý okamih sa usmiala. Hneď na to, sa jej cez úsmev prevalila ťažká kvapka. Slza. Za ňou ďalšia. Usmievala sa a plakala. Slanosť cítila na chvejúcich sa perách. Neutieral si ich. Nechala ich voľne padať. Rovno na ruku. Šteklilo ju to a tak sa ešte viac usmiala. Neprestala plakať. Nepohla sa. Dívala sa na úžasný prírodný zjav. Na to, ako sa vonku všetko osvetľuje s každým novým bleskom. Cítila, ako sa otriasa dom, keď udrie hrom. Bolo jej... Nie zle, nie dobre. Bolo jej... A tŕň stále bodal. Za každým nádychom cítila, ako ide hlbšie. Ako sa vnára do mäkkého srdca. Akoby nemalo konca. Zdalo sa jej, že už musí byť úplne dnu. Ale vtedy akoby sa nanovo zabodol a ešte prudšie ako predtým.

Bola hlboká noc a ona sedela v kresle. S úsmevom na perách a zaschnutými slzami na lícach. Tŕň sa zabodol. Úplne. A zničil jej srdce, dušu, jej telo... Zničil ju. Ten malý tŕň. Tá malá myšlienka...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu