Tichá symfónia samoty

V starom pletenom hojdacom kresle, pod červenou huňatou dekou, sa čosi takmer nepatrne pohlo. Ostré lúče zubatého slnka, predierajúce sa pomedzi ťažké závesy sa snažia nájsť svoje miesto v pustej miestnosti. Kdesi v rohu čosi zapraská. V malej medenej piecke dohorievajú posledné polená. Vonku mrzne. Dňa 18.decembra nebolo na poliach ani centimeter snehu. Z kresla, ktoré sa pár krát pohojdá dopredu a zas dozadu, pomaličky vstáva akási postava. Je nízka, vzrastom pripomínajúca dieťa. No hrbí sa. Dieťa by si asi ťažko zavezovalo potuchnutú čiernu šatku okolo hlavy. Nie. Toto stvorenie ani zďaleka nemá toľko energie a vitality. Ťažkými a drobnými krokmi, chodidlami šúchajúc o dlážku, prejde okolo čiernobieleho televízora. Obrazovka len šumí. Starenka pokračuje vo svojej púti ďalej. Boľavé nohy ju vedú hore schodmi. Kedysi jej tento výstup problém nerobil. No dnes, dnes je to iné. I napriek malému množstvu síl, ktoré dokáže jej tiché telo ešte vyprodukovať, úspešne zdolá desať vŕzgajúcich schodov. Ocitá sa na úzkej chodbičke, ktorej steny zdobia poľovnícke trofeje. Nevládze zodvihnúť hlavu aby mohla uzrieť tie nemé tváre, ktorými sa pýšil jej manžel. S jasným cieľom mieri k dverám na konci chodby. Vstupuje do izby svojho jediného syna. Nikde nikoho. Z plagátov zavesených na stenách, ju ignorujú tváre kedysi slávnych spevákov. Na poličkách sa gorálkovými očami usmievajú zaprášené plyšáky. Chudučké a trasúce sa nohy v ošúchaných papučiach sa posúvajú bližšie k posteli. Dlážka zavŕzga. Chabé telo sa posadí na posteľ. Orámovanú fotku vysmiateho mladíka v modrej košeli, zovrú fľakaté starecké ruky, ktorých koža už dávno nie je taká pružná. Tmavé oči, sťa štrbinky pod oťaženými viečkami, zapichnú ostrý pohľad do tváre na fotke. Tá tvár je v skutočnosti o štyridsať rokov staršia. Po hodine načúvania tichu, sa telo rovnako tíško a opatrne zodvihne na nohy. Vychádza z izby a zdoláva majestátne drevené schody. Ktosi klope na dvere. Vytrvalo a netrpezlivo. Ten zvuk sa v stareckých ušiach ozýva niekoľkonásobne hlasnejšie. Vyznieva ako buchot. Vyvoláva podráždenie. Kto do čerta nenechá starého človeka napokoji?! S podráždeným hundraním sa vchodové dvere otvárajú. Na prahu stojí susedka. V ruke prepravka s vajíčkami a na tvári žiarivý úsmev. To vysmiate stvorenie s fialovými vlasmi, ktorého meno si nie a nie vybaviť, nemá čas ostať na šálku čaju. Starenka opäť zatvára dvere a vajíčka ukladá na chladničku. Keby nebolo jednej osoby, ktorá odtiaľ odstránila tie skazené z pred troch dní, pribudli by do várky. Po dvoch hodinách leňošenia v hojdacom kresle, zaštrkocú v zámke dvier kľúče. Do vychladnutej miestnosti vstupuje vysoká brunetka. V ruke nákupná taška, na hlave farebná čelenka. S úsmevom pozdraví staričku. „Evička, dieťa moje. Vitaj“ozve sa zachrípnutý hlas z kresla. „Ema, starička. Ja som Ema“ pripomenie vnučka a už na stôl vykladá čerstvý chlieb a nejaké ovocie. Do pohára napúšta babkin obľúbený nápoj a vkladá jej ho do rúk. Čistú ľadovú vodu. Čím studenšia, tým lepšie. Tak si zakaždým zažiada už niekoľko rokov. Dvierka piecky sa otvárajú a pribúdajú v nej nové polená. Treba predsa zakúriť, je tu chladno. Ema vytiahne rajničku a vyleje do nej slepačiu polievku zo zaváraninového pohára. Kým sa zohrieva, starostlivo sa venuje staričke. No tá akoby bola mysľou za oceánom. Z neprítomného pohľadu, ktorý prechádza niekde za vnučku sa dá vyčítať len jediné. Premýšľa o minulosti. Spomína, báda v pavučinách dávno zabudnutých. Po chvíľke sa ale strhne. Akčne sa vyberie do kuchyne, aby mohla prestrieť na stôl. Z poličky vyťahuje tri hlboké taniere a zo šuflíka tri lyžice. Tak ako vždy. Pre manžela, syna a pre seba. Všetko pripravené. S nehraným úsmevom sa starenka posadí na svoju stoličku. Už len počkať kým prídu tí dvaja. So zrakom upretým raz na jeden, raz na druhý tanier, čaká hodinu, dve, tri… Ema medzitým už odišla. Polievka vychladla. Starenka vstáva od stola. No vtedy si na obruse všimne obálku so svojím menom. Vezme ju do rúk a začíta sa do obsahu listu, ktorý obálka skrývala. Číta roztrasené písmo:

„ Ahoj Anna. Čítaš riadky, ktoré si napísala ty sama. Máš alzheimerovú chorobu a práve tento list ti pomôže navrátiť sa do minulosti a tak nezabudnúť. S manželom, už dvadsaťdva rokov zosnulým, máš ženatého syna Martina. Tvoji traja vnuci bývajú v hlavnom meste a vnučka vo vedľajšej dedine. Máš šesť krásnych a roztomilých pravnúčat. Chlapci Jarko a Peter, dievčatá Marianna, Gabika, Alex a Janka. Nezabudni, že Peťko bude mať 26.decembra dva roky. Príde ťa pozrieť celá rodina. Tvoje oči sú už slabé, sluch takisto a ruky roztrasené. Napriek tomu vezmi pero do ruky a prepíš tento list štyrikrát. Potom ich polož na miesta, kde sa obvykle zdržiavaš.
Už nemáš pred sebou veľa času, preto sa usmievaj pre ten zbytok, čo ti ešte ostáva.“

Škoda, že starenka na túto poslednú vetu nikdy nemyslí. Tak, ako jej kázali slová v liste, vezme z miesta, kde doteraz ležal, do ruky pero. Hoci roztrasenou rukou ale poctivo začne list prepisovať. Trvá jej to dlho. No nikam sa neponáhľa. Už dávno nechová sliepky, ani prasiatka o ktoré by sa bolo treba postarať.
Berie do rúk štyri listy, ktorých písmo je už pomaly nečitateľné. Vchádza do obývačky. Televízor ešte stále zrní. A práve naň babkina ruka ukladá jeden z nich. Ukladá ho na kôpku vytvorenú presne z takýchto listov. Ďalší položí na kôpku ležiacu na skrinke pod zrkadlom. Tretí na lavičku v chodbe- ani tomu nie je smutno. Je ich tu už niekoľko. A ten posledný pomaly položí za budík, otočený ciferníkom k stene. Ručičky na ňom odrátavajú minútu po minúte a tikajúc vydávajú tichú symfóniu samoty pre poslednú hŕbku slov. Slov návratu do čias tak minulých.
Starenka si ustato líha do postele. Obráti hlavu k miestu, ktoré kedysi bývalo teplé od tela jej manžela. Zaspí.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu