Predovšetkým, bol som v blízkosti smrti len jediný raz, a teda opisujem skúsenosti z prvej ruky. Môžem zároveň hovoriť o čiastočnej objektívnosti vzhľadom na prežitok tejto situácie, aj keď som sa v tomto projekte nedokázal vyhnúť vlastným emóciám. Keď som počul rozprávať kvantum ľudí o svojich fascinujúcich zážitkoch, o ktorých by som sa tiež rád zmienil, mal som už vtedy pocit podobný môjmu vlastnému zážitku. Músím len dúfať, že tento môj vzťah neohrozil racionálnosť a rovnováhu môjho prístupu, ale mu naopak dovolil napomáhať.
V druhom rade by som rád ozrejmil skutočnosť, že píšem ako človek, ktorý nie je detailne oboznámený s veľkým množstvom literatúry o paranormálnych a okultných javoch. Nepíšem to preto, aby som svoju prácu znevážil, ale cítim skôr potrebu v to, aby čítajúci pochopil a získal lepšie poznanie o prípadoch ktoré mám v pláne spomínať. Nadchýna ma článok podobný môjmu kdekoľvek ho zhliadnem, zaujíma ma do akej miery sa skúmanie iných zhoduje s mojím vlastným a kde sú odlišnosti.
V predposlednom rade, ktorý si zaslúži markantne vyššiu pozornosť, je moja náboženská výchova. Moja rodina a dlhé generácie predkovia boli výlučne vyznávajúci Katolícku vieru, avšak rodina mi nikdy nevnucovala svoje presvedčenie v neúnosnej miere. Dostávalo sa mi podpory pre moje vlastné záujmy a vytvárali sa pre mňa príležitosti, ktoré mali napomávať v mojom venovaní sa im. Vyrastal som teda "náboženstvom", ale nejednalo sa o súbor nemenných dokrín. Zaujímam sa okrajovoo rôzne duchovné, teologické učenia a otázky, ktoré mi napomáhajú pri písaní tejto mojej prvotiny. Mám za to, že všetky náboženstvá obsahujú veľa svojich právd a presvedčení ktoré si hája. Nikto z nás a dokonca ani ja nepoznáme odpovede na rúškom zahalené otázky, ktorými sa zaoberá náboženstvo.
V záverečnom rade, moja prítomnosť či už akademická alebo profesionálna je rozmanitá. Skončil som štúdium základnej a strednej školy so všeobecným zameraním, momentálne sa venujem univerzitnému vzdelaniu. Predmetom môjho zvlášneho záujmu sú rôzne vedné disciplíny, ktoré ale pohlcujem hlavne samoštúdiom (čítaním kníh) a k diskutovaniu sa dostávam len okrojovo, pri veciach, ktorým som viac naklonený. Fascinujúca je pre mňa Medicína ale len z časti Biológie, Logika a rôzne formy učenia z Pedagogiky mi nevyhnutne napomohli vytvoriť prístup, ktorý som zaujal v písaní tohto blogu.
Píšem s nádejou, že mi pomôže poukázať a upútať pozornosť na veľmi rozšírený ale na druhej strane dobre utajovaný jav o ktorom sa zmienim a prekoná odmietavý postoj istej časti ľudí. Verím, že tento jav má význam spomínať nielen pre oblasti akademické ale i praktické ale najviac pre spôsob, akým žijeme svoj každodenný život.
Do môjho úvodu by som ešte rád poznamenal, že sa nehodlám vehementne oháňať tým že posmrtný život existuje, lebo dôkaz pre tento zaujímavý pojem nemám. Nebudem určovať osoby pravými menami pre zachovanie súkromia. Vopred nikoho nežiadam, aby akceptoval do bodky obsah tejto mojej litánie a vôbec sa ani nehodlám žiadať aby uveril iba na základe mnou písaných tvrdení. A aby som sa pomaly aj dostal k meritu veci, poteším sa tým, ktorí pri čítaní pocítia úľavu, pretože zistia, že nie sú jedinými, ktorí majú zážitok ako ja a ľudia ktorých budem spomínať. Prosím vás ľudia netajte svojezážitky nech sú akékoľvek, po odhalení človek dokáže rozprávať na túto tému trošku spobodnejšie, v rámci tejto záhady našej duše.
Čo teda znamená smrť pre človeka?
Mojim zistením je: Ľudstvo od počiatku existencie sa pohráva s touto otázkou. Nemal som možnosť nadhodiť túto tému až takému počtu ľudí ako momentálne, čiže poznám len pár odpovedí respondentov. Na základe odpovedí usudzujem, že či je človek inteligentný nadpriemerne alebo priemerne či podpriemerne, táto téma zasahuje do citov, bez ohľadu na emotívny stav. Toto sa mi potvrdilo na 95%. Len pre malé percento ľudí nie je ťažké hpvoriť o smrti. Dvomi dôvodmi sú napríklad to že smrť je pre nás tabu - akési podvedomé cítenie, že keď už sa dostávame do kontaktu so smrťou, hoci len nepriamo, už aj nás to začne konfrontovať myšlienkami týkajúcimi sa vyhliadky našej smrti, čiže rozhovor ju dokáže približovať a robiť reálnejšou. Môj obľúbený príklad na tento prvý dôvod je študent medicíny, ktorý sa dostane po prvý krát do kontaktu so smrťou na anatómii, zvyčajne máva silné pocity nevoľnosti. Asi každý pozná ten nepríjemný pocit keď vidíme v svojej blízkosti mŕtvolu. Svoju reakciu chápem asi takto: uvedomujem si že nejde o súcit s tým človekom na ktorého pozostatny sa dívam ale skôr ten symbol mojej vlastnej smrtelnosti, ktorý sa vynára z podvedomia. Jednoducho povedané niekto v mysli som si uvedomil: "Aha pozri sa, toto isté sa stane so mnou." Veľa ľudí pri rozhovore o smrti má dojem, že to značí nejaké vytváranie predstavy, kde si človek uvedomuje jej zákonitosť - teda nevyhnutnosť svojho zániku. Aby som sa tejto traume vyhol oblúkom, pokiaľ to bude možné už o nej písať nebudem.
Nasledujúca príčina problémov je zložitejšia, pochádza z jazyka, jazyk tvoria tieto slová, ktoré sa z rozhodujúcej časti aj vzťahujú na skúsenosti, vnímané našimi zmyslami. No som toho názoru že so smrťou asi nik z nás nemá skúsenosť takú, aby sme ju dôverne poznali.
Smrť verzus Spánok
Jeto veľmi bežný zvrat, ktorý sa používa, či už v dnešnej alebo sa používal v minulej dobe, špeciálne v staroveku napr. Homér povedal o spánku že je sestrou smrti alebo taký menej známejší výrok Platóna dal do úst svojho učitela Sokrata, po tom čo bol odsúdený:
-nebudem ho citovať, ale zjednoduším ho-
Ak je smrť len bezsenným spánkom, je to isto zisk. Myslím, že keby si mal hocikto vybrať noc, v ktorej spí tak zdravo, že sa mu ani nič nesníva a má ju porovnať s ostatnými nocami a dňami života a ešte by musel zvažovať, že koľko lepších dní a nocí mal, tak si myslím že každý či už prostý človek alebo kráľ, by sa vedel rozhodnúť jednoznačne. Ak je smrť taká, potom je zisk a všetok čas sa javí len ako jedna noc.
A túto analógiu by som dal aj do dnešnej podoby, keď sa zamyslíme nad výrazom uspať niekoho. Ideme so psom k veterinárovi, máme žiadosť aby ho uspal, ale pritom máme na mysli čosi odišné, ako keď to hovoríme anesteziológi nech uspí nášho blízkeho. Iní zas hovorievajú o analógii zaúdania, teda ak ktosi umiera, zabúda podľa nich na všetky svoje trápenia a tým zanikáju jeho strasti plné bolesti a nepríjemných spomienok.
Vieme že tieto analógie o spánku a následnom zabúdaní sú veľmi staré a rozšírené v každom kúte sveta, ale i tak nás nemôžu dostatočne potešiť alebo upokojiť. Obe nám tvrdia v podstate to isté, len odlišným spôsobom. Obe oznamované sú síce s ohľaduplnosťou, ale mali by sme sa zamyslieť do akej miery, pretože obe v skutočnosti tvrdia - smrť je anihiláciou vedomého prežívania, navždy. Zjednodušene to vysvetlím týmto spôsobom, ak je to tak, tak smrť potom nemá nič spoločné s príjemnými stránkami zabúdania a spánku. O spánku by som mohol napísať stručne toško, že je pozitívny a žiadúci doplnok nášho života, lebo po ňom nasleduje prebudenie. Po celonočnom odpočinku spánkom je telo po prebudení svieže a oddýchnuté a stav človeka je príjemnejší a produktívnejší. Keby teda nenasledovalo bdenie, nebol by možný prospech spánku. Podobne aj anihilácia všetkých zážitkov vo vedomí človeka znamená, že nielen bolestné, ale aj príjemné spomienky následne zanikajú. Takže si myslím že ani jedna analógia nám zatiaľ neposkytla skutočnú útechu alebo nádej, ak sa pozeráme na blížiacu smrť.
Existuje názor ktorý popiera anihiláciu?
Áno, existuje. Ale vopred by bolo prospešné uviesť čo to tá anihilácia napr. je, je to napríklad možný proces vo fyzike ak častica nájde a stretne svoju antičasticu. No a podľa tejto starej teórie, oveľa staršej ako som spomínal predošlé, nejaký aspekt človeka, teda jeho bytosti, pokračuje v existencii, dokonca aj vtedy keď hmotné pozostatky sú mŕtve a rozkladajú sa. Tu by som sa dosť rád venoval menám týchto aspektov.
Psyché čiže duša, ale podľa definície aj vedomie či myseľ. ( Iné názvy pre tento aspekt sú: myseľ, duša, bytie, duch, ja, vedomie) v podstate pomenúvajú skoro to isté. A nech ich už nazvem akokoľvek, je to jedna z najposvätnejších predstáv, že človek pri smrti odchádza do inej existencie.
Ale aby som sa aj dostal k veci.
Zážitky by som rozdelil do troch skupín. Prvá skupina predstavuje zážitky osôb, ktoré boli oživováné, po ich klinickej smrti. Druhú skupinu zážitkov tvoria osoby, ktoré sa dostali mimoriadne blízko k fyzickej smrti v rôznych dôsledkoch. Posledná tretia skupina tvorí zážitky ľudí počas umierania, čiže nieje možné ich počuť v pôvodnom znení ale len replikované.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
3
ja som to pochopila, len som ti chcela tým komentom povedať, že je hrozný pocit keď ti niekto umrie v rukách
5
prepáč, ale ten pocit keď sa len bezmocne prizeráš ako ti niekto umiera v rukách a vtedy som mala len 13
Napíš svoj komentár
ale aj ja som sa stretla so smrťou, jedna starká, vychudnutá na kosť lebo ju nevesta týrala hladom vypustila dušu v mojich rukách ako som ju krmila