Nespomalila,len odbočila do zákruty na ktorej stál starý dom.Keď prechádzala okolo jeho okien,zahľadela sa dnu.Za zatiahnutými závesmi sa pohyboval tieň.Zobral zo stola nejaký predmet,zložil ho späť a nejakú chvíľu postál na jednom mieste.Ešte stále si vedela zreteľne vybaviť jeho tvár,aj keď to už bolo ako večnosť,čo sa do nej s láskou dívala.Tá spomienka prihnala doposiaľ nestrávený žiaľ.Zabolelo ju v očiach a cítila slzu,ktorá sa spustila dole jej bledou tvárou.Nechala ju tak a násilím sa prinútila odvrátiť pohľad od okna a ísť ďalej.Po pár krokoch sa už slzy nezadržateľne liali z jej očí.Kto o ňu ešte na tomto svete stál?O malú osôbku,ktorá splýva s nocou.Možno len temnota otvárajúca svoju chladnú,lákavú náruč.
Len osamelé tiché kroky sa ozývali navlhnutým mestom.Nohy v starých teniskách sa nechávali viesť svojou pani,ktorá nemala predstavu kam ide.
Keď prechádzala okolo obitej,mnohoročnej bytovky,tak sa na chvíľu zastavila a pozerala na schodisko vedúce do spustnutého vchodu.
Na schodoch ležal chlapec.Z ucha sa mu k perám tiahol úzky pásik krvi.K ústam pootvoreným a dýchajúcim špinu z dlažby.Videla,ako sa chcel pohnúť,ale bezvládna ruka vystretá pred ním mu to neumožnila.Bola celá doráňaná a rozpichaná od ihly,prsty na nej sa nezreteľne chveli.
Ako v sne položila nohu na schod a vykročila k tej stratenej duši.Zastala tesne pri ňom a sadla si na špinavé,mokré schody.Bolo to jedno.Teraz sa svet zúžil na dve duše,ktoré potrebovali pochopenie,a to im v živote nik nedal.
Chytila ho za ruku a zacítila chlad,pomaly prúdiacu krv v kamenných žilách.Sklonila sa a dýchla mu do dlane.Skôr cítila ako videla,že sa málinko pohol a z oka mu vyšla kvapka.Privreté viečko sa zachvelo a slza sa zachytila na jeho riasach.Prešla mu prstami po zápästí a pocítila,že možno bude prvou vecou na svete,ktorá bude mať zmysel.Dúfala v to.Nič nebolo teraz dôležitejšie.Akoby sa aj nočná temnosť zo súcitu stiahla do úzadia.
Napriek tomu,že vonku bol teplý večer,chlapec sa chvel.Sedela pri ňom mĺkvo,držala ho za ruku.Želala si,nech sa život zľutuje nad svojimi obeťami a nechá ich ísť ďalej.
S odvráteným pohľadom cítila,že otvoril oči a pozrel na ňu.Len chvíľu,potom ich znovu zavrel a zaspal.
Čas prechádzal ulicami tichého mesta a temnota zas so širokým úsmevom zaujala svoje pôvodné miest kamih nato sa malá postava sediaca na schodoch nezadržateľne rozplakala.Z bezvládnej ruky chlapca,ktorý bol ako svetlo v tme poznala,že už znova je na boj o prežitie na svete sama...a na temné mesto sa zľahka spustil letný dážď
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
simonkaaaa
5. 12.decembra 2008 23:46
..pises naozaj zaujimavo...v taky vecer, ktory sa tazko znasa mi celkom padlo precitat si nieco z tvojej tvorby...
Napíš svoj komentár