Tá posledná veta ju vrátila do reality, nepatrila jej, patrila davu. Začala sa brániť, veď títo ľudia sa všetci do jedného zbláznili. Však sú to jej priatelia, jej rodina, ľudia, ktorí ju mali radi a teraz chcú, aby bola mŕtva? Musí im utiecť,však sú to obyčajní blázni. Ale to už sa veľmi rýchlo približoval dom smútku a pred ním rozoznávala rakvu so sklennou vrchnou časťou.
Bola chorobou veľmi zoslabnutá, nedokázala veľmi vzdorovať odporu. Nevedela, ako ďaleko toto zájde, ale vedela, že sa neubráni, už teraz bola na smrť unavená.
Už stáli pri rakve, ku ktorej prichádzal jej brat a otváral ju. To už vedela, čo chcú spraviť a začala sa z posledných síl brániť, hádzať sa zo strany na stranu, kričať, lenže proti toľkým ľuďom bola úplne bezmocná. Nasilu ju strčili do rakvy a pribuchli vrchnú časť. Zapadol uzáver. Zúfalo sledovala, čo sa deje vonku, plakala, prosila, ale tí, čo stáli nad ňou vyzerali očividne veľmi spokojní, akoby dosiahli to, čo chceli. Celá tato situácia sa jej zdala príšerne absurdná na to, aby vedela rozmýšľat nad tým, čo spraví. Ale vedela, že musí konať, pretože už dlho nebude mať vzduch. Impulzívne začala búchať na sklennú časť rakvy, ale nič sa nedialo, nepomáhalo to. A vtedy nad sebou uvidela svojho lekára, ktorý sa tváril, akoby ničomu nerozumel. „Vďakabohu“, vydýchla si v duchu. Ale on iba veľmi kľudne povedal, skôr akoby niekomu odpovedal: „Ani ja tomu nerozumiem, ja som sa určite nezmýlil. Ano, pohreb musí prebehnúť, čo by si moji pacienti o mne mysleli, keby vedeli, že som sa mohol pomýliť. Musí zomrieť.“Vyslovil to veľmi kľudne na to, čo vlastne povedal. To vedela, že sa musí v rozmýšľaní poponáhľať, pretože už chýba len to, aby ju zaživa pochovali.
Začala sa hádzať zo strany na stranu, zúrivo, besne, z posledných síl. A rakva na labilných podstavcoch letela k zemi, presne na prekvapeného lekára. Pri náraze sa sklenená časť rozletela na tisíc ostrých črepín, ona okamžite vyskočila na nohy, ani si neuvedomujúc bolesť z dorezanej tváre a rúk.Rozbehla sa voľným smerom. Vedela, že rakva už je nepoužiteľná, a aj keď ju chytia, tak má väčšiu šancu.
Vtedy zakopla, spadla! Obzrela sa, ale všimla si, že nikto za ňou nebeží. Všetci stáli ako ochromení nad rakvou a nad lekárom, ktorý ležal pod ňou. Videla ho, ako kričí a od bolesti stráca vedomie. S úžasom pozorovala, ako sa všetci pomaly, akosi unavene pohupujú zo strany na stranu. A vtedy lekár zamdlel. Sledovala, že jeho telo je pod ťažkou rakvou celé dolámané a z pravého ucha mu vyteká krv. Ale všetci tí ľudia v jednom momente popadali na zem ako prezreté ovocie a v bezvedomí, bez pohybu ako mŕtvi, ležali na udupanom špinavom snehu. Vtedy presne netušila, či sa stala obeťou sekty, alebo za tým stálo niečo mocnejšie, niečo nadprirodzené, ale bolo jej to jedno. Malátne sa pohla na odchod, ako vo sne, ale cítila, že má stále viac a viac síl a že zachvíľu sa už bude môcť normálne rozbehnúť.Musela odtiaľ zmiznúť, utiecť z vlastného pohrebu, utieť niekam ďaleko. Nevedela kam, ale vedela, že už je zdravá. Jej choroba zomierala spolu s dolámaným doktorom. No radosť z uzdravenia nechala niekde za sebou, akoby v minulom živote, do ktorého sa už nikdy viac nechcela vrátiť.
KONIEC!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
lubilo sa