bez jasného cieľa a s prestupovaním,
raz som zastavil na zastávke...
práve sa slnko bilo s krupobitím,
ked´ som zazrel teba...
Zmoknutý a celkom stratený,
ako ja, uvolnil som ti miesto na sedenie.
Vďačne si sa usmial a zavolal ma k sebe.
Tak od toho momentu sme sa viezli spolu,
bez cieľa, tým krutým svetom.
A spolucestujúci sa len míňali,
ako nekonečno zastávok,
nechcel som vystúpiť,
no ked´ ma premohol raz smútok...
Musel som ťa vymeniť za iného spolucestujúceho...
No nikdy nezabudnem, na linku 24,
na tvoj dotyk a tvoje zmoknuté pery.
Nevystúpil som na konečnej, aj ked´ som chcel...
No ty si ma donútil ísť dole skorej
a nechať ťa tak...
Viesť sa sám životom,
možno so starými známimy
a možno len s výčitkami, spomienkami a bolesťou...
Sám som sa rozhodol že prestúpim,
nikdy viac nenastúpim tam, kam ty...
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a rad by som vedel, ci si cestoval dostatocne dlho na to, aby si stretol revizora