Vošiel do bytu. Neobťažoval sa so zamykaním. Nikto zo susedov ho neotravoval. Vlastne ani nevedel, či ešte žijú. Mohli si kľudne strčiť hlavu do trúby alebo sa prefetovať alebo jednoducho neprísť domov. Vyzliekol sa donaha. Veci si hodil na posteľ. Prašivá rozderavená deka. Od molí. Akože paplón. Bolo mu teplo, tak neriešil. Načo perina. On mal... Vošiel do kúpeľne. Namydlil si ruky mydlom, ktoré nemal, otočil vodovodným kohútikom a pustil si vodu, ktorá netiekla. Riadne si pomädlil ruky. Vypol neexistujúcu vodu a utrel si ruky do uteráka, ktorý nevisel na háčiku na stene. Nevisel nikde. Aj tak si doň utrel ruky. Zo skrinky vytiahol skalpel. Existujúci. Pomaly ho otáčal v prstoch, pozeral sa na jeho tvar. Pocítil ostrú pálčivú bolesť. Iba na chvíľu. Bolesť prešla do blaženého pocitu. Privrel oči. Z ramena mu tenkým pramienkom tiekla teplá krv. Pomaly mu stekala po ruke, hľadala si cestičku medzi hustými čiernymi chlpmi. Priložil si ruku k tvári a nadýchol sa. Vdychoval vôňu krvi. Ako hrdza v daždivom počasí. V hmle. Ako mamine slivkové koláče. Jahodové. Čerešňové. Mango. Špagety. Rožok. Sto chutí a vôní sa mu vybavilo. Stál a vdychoval vôňu krvi. Pred očami videl hmlu. Žiadna para, veď sa nesprchoval. Začali sa mu zjavovať rôzne veci, postavy, zvieratá. Znova tá chvíľková bolesť. Tentoraz intenzívenjšia. Všetko iba povrchové rany. Nechcel sa zabiť. Iba zbožňoval pocit keď... Zaklonil hlavu dozadu. Vzrušovalo ho to. Nie sexuálne. Príjemné mravčanie sa mu rozlievalo po celom tele a on padal a padal... na dlážku. Tupý, dunivý zvuk, ale on nič necítil. Dostal sa do neba, pekla, vesmíru. Všade naraz. Z brucha, z ramena, z hlavy mu tiekla krv. Natieral si ju na dlane, potom si ju rozotrel na tvár. Maznal sa s ňou, krútil sa na zemi, smial sa. Plakal. Výskal. Kričal. Očúral si ľavú nohu. Vysral sa na zem a váľal sa vo vlastných sračkách. Vždy keď to prestávalo... Tak znova. Stop. Strih. Bolesť. Radosť. Vôňa. Slon. Mačka. Jahody. Koláče. Mamine. Zvíjal sa. Kopal nohami. Počul ako zvoní telefón, ktorý nemá. Nechcelo sa mu zdvihnúť a rozprávať sa s niekým kto ani neexistuje. Bol vo svojom svete. Bol doma...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
