Pozerám na svoj odraz a vidím ako mi pomaly stekajú po líci slzy..
Jedna kvapka, druhá kvapka...
Čierna maskara... vyzerám ako nejaký klaun...
Nechápem prečo som sa maľovala bolo jasné, že mi to nevydrží...
Krátky pohľad na hodinky... 15:30.. super, už meškám.. opäť...
Smer kúpelňa... čierna už nie je čiernou.. žiadna maskara po lícach..žiadne kruhy pod očami...Hrubá vrstva make-upu...
Čisté biele tričko, čierne džinsy, šedý sveter, šál a kabát.....Vyzváňa telefón.. áno už som na ceste, zahlásim a obúvam sa...
Pár zastávok ďalej.. vchádzam do podniku.. hľadám ich.. niekde by tu mali sedieť...Som pripravená na to najhoršie...
Našla som len ju.. sadám si oproti nej na koženú sedačku... na tvári len úsmev... ten posledný, ktorý ešte zvládam vytvoriť... Aneta si vydýchne.. je rada, že nevidí bolesť... myslí si, že úsmev je skutočný...
Patrik neprišiel asi sa mi do bojí pozrieť do očí .. Po štyroch rokoch nemá ani toľko srdca aby sa na mňa pozrel.. alebo možno aj má.. ale čosi čo sa volá svedomie... ach keby som to aspoň netušila.. vedela som, že sa niečo deje...
Aneta sa nadýchne a slová jej idú z úst samé.. "Vieš mám Ťa rada a nechcem aby si si o mne myslela niečo zlé... Proste naozaj za to nemôžem stalo sa to... "
nedá mi neskočiť jej do reči aj keď viem, že odpoveď ma zabolí viac ako horiaca zápalka na líci... "kedy sa to stalo?"
"Pred rokom...Bojovali sme s tým.. nedokázala som prestať...Chcela som Ti to povedať... naozaj.. len ja.. nevedela som ako... a keď už ste sa rozišli nebol dôvod.. videla som, že Ti nechýba... že je to proste za Tebou..."
Hodiť jej do tváre, čo som naozaj cítila? Ako mi dralo vnútornosti vždy, keď som ho zazrela? Ako som nedokázala pochopiť prečo? Ako som cítila, že nie je ku mne úprimný? Nie... neukážem tú bolesť, najmä sklamanie, že človek, ktorý bol pre mňa ako sestra a človek, ktorého som milovala viac ako kohokoľvek na svete,... Ma ťahali 5 mesiacov za nos....
Usmiala som sa " v pohode, fakt sa nič nedeje, tak čo už zamilovali ste sa... to sa stáva, fakt vám to prajem.."
Aneta s veľkým úsmevom " ja som vedela, že to zoberieš v pohode, bože Ty si naozaj úžasná a nikdy Ti už nebudem klamať.. naozaj, sľubujem... si pre mňa ako sestra..."
"Nemýľ si pojmy s dojmami, prajem Vám to a som rada, že Vám to klape ale nechcem byť s vami v kontakte... Dôvera je ako sklo.. rozbiješ ju, už ju viac ju u mňa nehľadaj..." Postavila som sa.. postavila sa aj Aneta... Cez to brucho ma nedokázala poriadne objať... 7 mesiac... A až teraz vyšli s pravdou von... Ach Aneta keby si tak vedela... že nie si jediná, ktorá čaká Patrikove dieťa...Usmiala som sa na ňu...
A že pred 3 mesiacmi... 4 mesiace potom ako sme sa rozišli, prišiel za mnou a miloval sa so mnou? Že oľutoval, že ma nechal? Že sa chcel ku mne vrátiť? Že som zažila najkrajšiu a najhoršiu noc v živote? .... po ktorej sa v mojom vnútri prebudil nový život? Nikdy som nedokázala byť taka zlá..
Vtedy to bolo jediný krát, v tú noc som tušila, že sú spolu.. on mi to nepovedal.. ale ja som sa ani nepýtala.. príliš som ho milovala a chcela ho pri sebe cítiť...Ráno, keď vstal som tam už nebola.. Víno vyprchalo a on už len čítal lístok odo mňa..."Viem, že nie som jediná v Tvojom živote a ani nikdy nebola... Táto noc zostane poslednou spomienkou na to čo bolo medzi nami..."
A dnešok nebude výnimkou.. Ani jeden o ničom nevie a tak to aj zostane.. Radšej ho vychovávať sama... ako keby mal takéhoto otca...Pozdravila som ju... otočila sa a kráčala von z baru...Von z tohto sveta... Von z tejto tmy.. Predo mnou nebola ružová budúcnosť... ale aspoň bola budúcnosť...
Zastala som pred dverami, za oknom padali vločky snehu... Vždy som milovala Vianoce...Pohladila som si brucho.. A usmiala som sa, prvý krát po roku úprimne... Ty budeš to najšťastnejšie dievčatko na svete...Moje dievčatko...
A otvorila som dvere....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár