Keď kráčaš plným námestím, je tam...
Keď si schúlená pod perinou, je tam...
Keď mu voláš na telefón....nedvíha....
Tak ako sa nedá zlepiť rozbitý pohár,
tak ako sa nedá vrátiť stratená dôvera,
tak ako matka bude navždy milovať svoje dieťa,
tak sa nedá vrátiť osoba, ktorá už odišla.
Odišla dnes, odišla včera, odišla možno aj pred rokom..
Jediné čo zanechá sú spomienky, slzy, smútok...
S očami uprenými na fotku premýšľaš:" Prečo?"
Bol to Boh?, bol to tento svet?, bola som to ja?...
Milión otázok a jediné čo počuješ je lietajúci otáznik namiesto odpovede...
Prvý krok, prvý dotyk, prvý bozk... Avšak v mysli máš aj spomienky posledné... Nové sa už nestanú.. Dá sa pracovať v starej databáze.. alebo vymazať disk a hľadať všetko inde...
Až keď vystriedaš myšlienku prečo... začneš žiť vo svete" keby" .... Keby si vtedy bola s ním, keby si ho objala pred tým, než odchádzal, keby si mu do tváre nekričala všetky malichernosti čo Ťa vnútri drali, keby si mu vtisla bozk, keby si mu nedovolila nasadnúť na tú motorku.....
Hlina, mokro, náreky... jediné čo vidíš cez hmlu je ruža padajúca na rakvu... Biela... Ako čistota lásky, ktorá v Tebe umrela v ten deň... A napriek vzlykom, ktorými sa otriasa Tvoje krehké telo, napriek potokom slz, ktoré opúšťajú Tvoje oči, robíš krok... krok vpred....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár