„Do riti Ivan čo tu robíš?“ vyderie sa mi po pár sekundách z hrdla. „Ale Ajka čo by som tu len robil, prišiel som k maminke na obedík,“ úlisným hlasom zadeluje Ivan. „Myslím, že by si mal vypadnúť, pokiaľ nechceš mať zavesené gule na lustry,“ nedá mi. A Ivan s úsmevom odpovedá: „Ale holubička moja azda nechceš pred mamičkou robiť scény, veď vieš ako ma zbožňuje.“ „Kurva, to som nemohla poprieť, moja mamina ho vyspevovala až po plafón, najskôr by ani neuverila keby som jej povedala pravdu, ako chodieval poza môj chrbát prespávať k iným holkám. Tak fajn, prežila som aj horšie. Prechádzam okolo neho do kuchyne. „Ahoj maminka“, s širokým úsmevom objímam mamu. „Ajuška akási si bledá, nie si chorá?, starostlivo sa pýta. „ Nie kdeže len som bola dlho hore“.
Po chvíli sadáme všetci k stolu. Kombinácia ako z hororu. Môj otec – vojak z povolania, moja mamina- žena v domácnosti, zarytá kresťanka a môj skurvený bývalý Ivo. Fasa.
„No Ivanko, kedyže už budete mať konečne svadbu s tou našou Ajuškou?“ padne prvá otázka mamky.
„Čo Vám poviem teta, hneď ako Ajuška povie áno.“usmeje sa Ivan.
Potom čo prehltnem všetky urážky, ktoré má v hlave napadnú s kľudným hlasom odpovedám : „Nikdy, maminka, nikdy. To by museli holuby padať z neba.“
Mame až zaskočí. Otec sa ujme slove :“Ale Aneta netlač ich toľko do svadby, veď Ajka má ešte len 25 rokov, nech si užíva pokiaľ je mladá. Svadba má čas.“
Ivanovi to nedá a so smútkom v hlase a so sklopenými očami ako šteniatko zašepká „Viete teta ja by som dal Ajuške aj modré z neba, to len ona ma stále odmieta, bojím sa, že má iného.“
„Ajka, to snáď nie je pravda, dúfam, že by si také Ivkovi neurobila,“ s panikou v hlase povie mama.
A dosť! Cítim ako sa mi tlak dvihol asi o stovku vyššie. „Tak teda mamička tuto Ivko prehýna cez stôl ďalšie tri kurvy, aspoň tri o ktorých viem. Sú to presne 3 týždne. Chcela som Vám to povedať krajšie ale zlatý Ivanko docielil pravdu inak,“ so zvýšeným hlasom som zo seba vypustila.
Ivanovi padla sánka, mama práve asi dostala infarkt a z otca som mala pocit, že kebyže ma po ruke zbraň tak dávno strieľa. Samozrejme ako prvé s mamini vyšlo:“ To určite nie je pravda však Ivanko. Ajka veď Ivko je slušný chlapec z dobre rodiny, to sú určite klamstvá.“
Klasika. Načo by sa postavila na moju stranu, jej dcéry, ktorá zrýchlene dýchala s nervami na prasknutie, keď ma vedľa seba Ivana so zaslzenými očami. Mala som dosť. Otočila som sa na päte a vyšla dverami von. Zostali po mne len vygúlené oči prizerajúcich a hlasné tresnutie s dverami. Vedela som, že otec by sa ma zastal. Ale takú ranu pod pás od mami som nečakala. Bolo mi z toho všetkého na vracanie. Ľutovala som, že sa táto debata začala ešte pred hlavným jedlom, lebo tá trocha polievky čo som si stihla dať bude za chvíľu strávená a ja budem opäť hladná. Tak veď nevadí aj tak musím ísť do obchodu kvôli bratovým ochechuliam.
S plným nákupom sladkostí a konečne niečoho jedlého som zamierila z obchodu rovno domov. Na dverách ma čakala Majka s cigaretou v ruke. „Ahoj Maji, boli sme dohodnuté? Lebo o ničom neviem.“
„Nie neboli, len som Ťa prišla pozrieť ako sa máš. Dlho som Ťa nevidela,“ s úsmevom odpovedala Majka.
„Jasné kráska, vôbec neviem, že je to kontrola či som si ešte nepodrezala žily,“ zasmiala som sa aj ja. „Tak poď ďalej.“
„Fíha, máš tu celkom poriadok,“ poobzerala sa po byte Maja.
„No veď dnes má prísť brácho aj jeho ochechule, tak som to tu dala do kopy.“
„No, vyzerá to tu ako kedysi, no teda ako pred... veď vieš ako to myslím.“
„Hej viem, vyzerá to tu ako za čias, keď som bola zamilovaná do svojej prvej skutočnej lásky a po večeroch snívala aké deti budeme mať v budúcnosti,“ priznala som.
Majka zahanbená, „Prepáč Aji tak som to nemyslela, nechcela som to spománínať.“
„Ježiš Maja veď to neni rakovina, je to len rozchod,“ zasmiala som sa.
Prekecali sme niekoľko hodín navarili kura na smotane s ryžou, zeleninovú polievku a upiekli koláč. Pospomínali sme na staré časy, keď sme ťahali káčerov. A ja som po dlhej dobe bola vysmiata aj za triezva. Majka mala vždy ten dar, vedieť čo potrebujem počuť, vedieť ako docieliť môj skutočný úsmev, nie ten hraný a hlavne vedela všetko čím som si prešla, lebo pri väčšine vecí bola prítomná. Brala som ju ako sestru, ktorú som nikdy nemala, tak ako aj Kaju len tá bola práve vo Francúzsku na nejakej služobke. Nevidela som ju od Jarovej párty minulý týždeň. Ale Majka spomínala, že v piatok bude zase doma tak si dáme babskú jazdu. Majka bola jediná holka, ktorá mala dlhotrvajúci a šťastný vzťah. Dokonalý chlap akým bol Adam taký sa veruže ťažko hľadá. Poznali sa od detstva, akurát boli zasnúbený. Ona bola jeho prvá a on jej prvý. Existovali v takej symbióze, že vždy, keď som s nimi bola von, som mala niekoľko ďalsích hodín depku ako hrom.
Ku večeru Majka išla za svojou láskou do ich spoločného hniezdočka a mne nezostávalo nič iné len čakať svoju ďalšiu návštevu. Tomik prišiel ako vždy na minútu presne 19:00 zvonil na dvere. „Ahoj sestrička,“ zdravil hneď ako som otvorila dvere. „Ajkáááá ahoooj, už sme tu,“ skríkli dvojičky a vrhli sa mi do náruče. Najkrajšie dvojičky na svete, pomyslela som si. „No ahojte už vás čakám,“ povedala som a sprisahanecky som si k nim čupla a pošepkala do ucha „ Pamätáte si čo som vám minule sľúbila?“ Oči sa im roztvorili ako kukadlá, „áno, áno pamätáme.“
„No tak svoje slovo som splnila,“ zobrala som ich za ruku do spálne a vytiahla z pod postele darček per obe- dva kufríky plné hrebeňov a rôznych šminiek. Už mesiace mi to nenápadne spomináli až som im raz prisľúbila, že im to kúpim. „Ajka, Ty si tá najlepšia teta,“ zvolali jednohlasne a utekali sa pochváliť tatinovi. Tomik s úsmevom prikyvoval ako mu dievčatá vysvetľovali čo načo je.
„Paráda dievčatá a poďakovali ste Ajke?“
„Ďakujeme Ajka,“ opäť jednohlasne zvolali. Dievčatá vyskočili na pohovku a začali sa hrať my s bratom sme si sadli k stolu a využívali chvíľku ich zaneprázdnenosti.
„Tak ako Ajka, ako sa máš?“ opýtal sa Tomik ako správny starostlivý brat.
„Ale vieš aké to je raz dobre, raz horšie. Ale ako sa máš Ty? Dievčatá počúvajú? Ako im to ide v škole.“
„ Dobre sa mám dobre. A dievčatá sa snažia počúvať, sú to riadne živly, ani chvíľu neposedia, výmyselníčky po mamke,“ povedal so smútkom v hlase a s láskou sa na nich pozrel. „A v škole im to ide super. Šikovné sú, možno aj najšikovnejšie v triede,“ s pýchou v hlase dokončil.
„Veď to je perfektné, inak to všetko zvládaš a tak? Veď vieš, že kedykoľve keby si niečo potreboval sa mi môžeš ozvať.“
„Ale neboj Ajka zatiaľ to zvládam ale ďakujem za ponuku,“ usmial sa.
„No dobre dúfam, že ste hladný navarila som večeru.“ Tomik sa uškrnul. „Tak dobre ja s Majkou sme navarili večeru, ale skoro vôbec mi nepomáhala.“ Obhajovala som sa „Ha, ha aj tak ti neverím ale áno sme hladný.“
„Tak super idem prestrieť a pustíme sa do toho,“ vyskočila som zo stoličky.
„Nie, nie žiadne také Ty si navarila a kúpila si dievčatám drahé darčeky, čím opäť pripomínam, že ich rozmaznávaš. Takže ja aspoň prestriem,“ usmial sa Tomik a už bol na ceste do kuchyne.
Neoponovala som, poznala som aký je tvrdohlavý.
Namiesto toho som sa pozrela smerom k ochechuliam. Dlhé blonďaté vlásky v dvoch copíkoch, vysmiate tváričky. Nechápem ako môže niekto tvrdiť, že Boh mal svoje plány s ich mamou, keď im ju zobral. Pred dvoma rokmi, keď sa vracala na aute z obchodu a jeden spitý chumaj jej na audine v letel do cesty. Na mieste mŕtva. Tomik mal občas pri pohľade na nich v očiach také prázdno. Bodaj by nie vyzerajú čisto ako Kristína. Čo je to rozchod s porovnaním s týmto? Postavila som sa a s úsmevom som si k nim sadla. Silno som ich objala a oni na mňa pozerali ako na zjavenie.
„No čo ochechule a mňa nenamaľujete,“ nemohla som povedať nič horšie. Pokiaľ Tomik stihol prestrieť stôl, ochechule ma vymaľovali ako klauna, teda klaunku? Ani neviem ako je k tomu ženský rod. Nakoniec sme si sadli k stolu. Zdržali sa ešte nejakú tú hodinu a potom opäť zavítali do svojho bytu, do svojho útulného života a ja som ostala sama sedieť na pohovke s pohárom vína v ruka. V televízore bežala opäť nejaká kriminálka, ľudia nad nejakým telom a premúdrelé reči. Prestala som vnímať a vrátila som sa k myšlienkam, ktoré som posúvala najďalej ako sa len dali. Aká som bola kedysi šťastná, spokojná, a milovaná, teda aspoň som si to myslela. Premýšľa som nad dnešným obedom, nad pohľadom, ktorý mi venovala mama, nad Ivovim úlisným úškrnom. So spomienok ma prerušil zvonček pri dverách. Nemala som náladu na nejakú ďalšiu návštevu, no napriek nechuti som sa postavila a vykročila k dverám. Po ich otvorení ma nečakalo nič iné než veľký šok. Vo dverách stál Kamil... Čo majú dnes všetci s tými prekvapeniami za dverami, zaznelo mi v hlave.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár