Časť č.5
Tie najmodrejšie oči zo všetkých. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo bolo, že som nejako musela zomrieť a ocitla som sa v nebi. Stál totižto nado mnou chlap, ktorý mal pomaly 2 metre, dokonalé tehličky na bruchu a ako som si všimla po detailnejšom pozorovaní, tak celé telo mal samí sval. Skoro mi cigareta z ruky vypadla. Na tvári som mu zbadala vážny výraz, jajks to nebude nič pozitívne. „Prepáčte pani, tu sa nesmie fajčiť,“ vyšlo z neho a mne sa ten jeho hrubý hlas zarýval až niekde do mozgu. „Jaj pardón, nevedela som to,“ zahasila som cigaretu „a som slečna.“ Zrazu sa jeho výraz zmenil, „Ach viete, videl som, že ste prišli s deťmi, tak som si myslel...“
„Tie sú bratove,“ skočila som mu do reči, „občas mu ich strážim.“ A nahodila som zvodný úsmev číslo sedem. Vedela som síce, že mám od dokonalej postavy nejakú tú cestu, možno aj prašnú trochu, no ten rýchly ústup aký nahodil som nečakala. Stihol len povedať, „Aha to je milé, tak teda pekný deň a nefajčite tu už.“
A z úsmevu číslo sedem sa stal v momente úsmev číslo mínus sedem. Tak čo už život ide ďalej, povedala som si hoc som mala milión chutí zapáliť si ďalšiu cigaretu. Nechala som to tak, namiesto toho som sa išla schladiť za dievčatami do vody. V tej chvíli by ma rozhodne nenapadlo, že tohto muža ešte niekedy v živote uvidím.
***
Celý deň mi striedavo blikali na telefóne dve čísla : Ivan a anonym. Nepotrebovala som Sherloka Holmesa, aby som vedela, že je to jedna a tá istá osoba. „Sorry kámo, takto to nepôjde,“ povedala som si a stíšila zase raz zvonenie. Ešte v ten deň som si zmenila číslo.
***
Bol opäť jeden z tých večerov, ktoré sme venovali len nám. Nám dievčatám. Kaja s Majkou už sedeli u mňa a dolaďovali posledné detaily. Keďže môj byt bol približne v strede medzi Majkiním hniezdočkom lásky a Kajiním bytom, ktorá sme volali aj kanclík. Kaja mala totižto v obľube nosiť prácu aj domov.
Skončili sme ako 9 z 10 večerov v našom bare. Volali sme tak jeden menší bar blízko centra. Boli tam barmani, ktorí nás poznali a ktorí nás zdravili hneď ako sme vošli dovnútra. A my sme sa, tam proste cítili ako doma. Preberali sme prácu, rodinu, kamarátov, proste všetko čo nás napadlo. To bola najväčšia výhoda na našom kamarátstve. Mohli sme spolu byť každý deň alebo spolu nebyť aj rok a vždy sme sa mali o čom baviť. Vždy sme si našli spoločnú tému a konverzácia nikdy neviazla. Milovala som tieto večery. Pripomínali mi kto som. Nikdy som to nepovedala nahlas, no myslím, že ony to vedeli. Že sú proste lepidlo, ktoré ma drží pokope. A, že keby som nemala ich, nemám nič. Bolo v mojom živote niekoľko mužov, no ani jeden nedokázal pochopiť, prečo som schopná sa aj o polnoci obliecť, nasadnúť do auta a ísť cez celé mesto, lebo mi zavolá kamarátka. Vždy mi tvrdili, že ženské kamarátstva neexistovali. Možno ženské kamarátstva nie, ale toto bolo čosi viac. Proste boli moje sestry.
„Tak teda Maji, už ste stanovili termín?“ opýtala sa Kaja Majky po asi štvrtom pohári vína. Kaja na svadby neverila, veď raz už zasnúbená tiež bola. Ale to je iný príbeh. Stačí asi len povedať, že to nedopadlo dobre, že zanevrela na istú dobu na chlapov a, že sa stala najúspešnejšou ženou vo firme.
„Ešte nie, viete ja sa proste bojím. „ odpovedala Majka.
„Čo blbneš“, nedalo mi, „veď už ste spolu od praveku.“
„No to áno, len ja neviem, svadba všetko mení. Ja viem, že áno som už povedala. Len proste bojím sa, že sa stane niečo zlé. Že ho stratím. Neviem si už život bez neho predstaviť,“ povedala so smútkom v hlase.
A my s Kajou sme tam len bez slova sedeli a nevedeli čo k tomu dodať. Obe sklamané láskou, obe znechutené zo vzťahov. Ale pri predstave, že Maja s Adamom by sa mali rozísť mi prebehol mráz po chrbte. Bol to jeden z mála skutočne fungujúcich vzťahov, ktoré som poznala. Vďaka nim som stále nejako v kútiku duše verila, že možno aj ja raz niečo také nájdem. Zvyšok večera sme strávili rozoberaním pozitív a negatív, ktoré by im svadba priniesla. No s pribúdajúcou náladou a najmä množstvom alkoholu začínali byť tie dôvody viac a viac nezmyselné.
Ráno ako každé jedno post alkoholové bolo ťažké. Opäť raz som si nepamätala zakončenie a dokonca ani cestu domov. Stáva sa. Ešteže je sobota. Ako to volala Kaja deň pánov, teda deň paní! V pláne som nemala nič, no to by som si asi najprv musela vypnúť telefón. Pretože z ničoho nič zazvonil, volala Majka.
„No čo Krásko, čo voláš tak skoro ráno,“ zdvihla som telefón s dobrou náladou.
Z druhej strany sa ozývalo, len smrkanie: „ My, ... my.... my sme sa rozišli.“
„Čože??? Ako to, že rozišli čo sa stalo?“ nedokázala som pochopiť. Majka s Adamom? To snáď nie je pravda.
„Ja neviem, prišla som včera domov a bola som docela opitá. Jediné čo si pamätám je, že som kričala, že nie je poriadny chlap. Že premýšľam či má vôbec zmysel si ho brať. A on,..on povedal, že ok, nevezmeš ty, vezme iná. Buchol s dvermi a už ho nebolo. Potom som išla do chladničky a dorazila som sa pred chvíľou som sa zobudila a on tu nie, telefón ma vypnutý, čo mám robiť?“ rozprávala pomedzi vzlyky.
„Och Majka, to ma mrzí ja fakt neviem. Neboj, ukľudní sa a príde domov, uvidíš, všetko bude ok, sľubujem,“ no úplne som si svojimi slovami nebola istá.
„Aji, ja som taká krava, prečo som to urobila?“
„Zlatinko ja neviem, ale uvidíš, že vychladne a príde. Zatiaľ si zapni TV a ak ani na obed nebude doma, príď ku mne, dáme kávu a pokecamé.“
„Ok,“ opäť vzlyk „idem ja zatiaľ aspoň upratať byt, ahoj a ľúbim ťa.“
„Veď aj ja Teba,“ a položili sme .
***
„Héééj, princezná, čo dnes taká bez úsmevu?“
Dvihla som hlavu od papierov a tam Vajco s úškrnom a la 5 ročné decko.
„Čo by bolo, lámem si hlavu nad Tvojim podnikom,“ smiala som sa už aj ja, ten jeho výraz bol nákazlivý.
„Vieš, že od dnes ma budeš ma budeš milovať?“
„Milovať? Vajco ja si stále pamätám tie paradajk,“ už som sa smiala na celú kanceláriu.
Trošku mu skĺzol úsmev z tváre: „Jáááj, totok. Ehm nič to,“ opäť úsmev „mám lííístky!!!“
„Lístky? Aké lístky?“
„No predsa na koncert, hádaj na aký!!!“
„Nie! Vajco, ja neverím, veď už boli vypredané! Ty máš lístky na Coldplay!!!“
„Coldplay? Tebe sa páčia?“ a bolo po úsmeve, „to som nevedel.“
„Ach, tak nič no, na čo más lístky?“
„Hmmm počkaj prečítam to, žeee Coldplej?“
„Vajco!!! Ja Ťa zabijem za tieto naťahovačky!!!“ a skočila som na neho a začala ho stískať. Vajco sa len uchechtával.
„Keď vieš, že ja Ťa tak rád nervujem.“
„Že si to Ty, tak je Ti odpustené, och čo si len oblečiem? Šéfe! Potrebujem voľno, musím si ísť niečo kúpiť na seba.“
„Ha, ha povoľuje sa, aj tak už sú štyri. Inak tú objednávku na víkend si poslala?“
„No jasné, ešte ráno. Nemaj strach,“ už som na seba hádzala bundu.
„Dobre Ajuš, takže mám viac lístkov, zober aj čaje. Ja vezme ešte dvoch kamošov, nech je sranda. Mária to ešte s Adamom asi neurovnala čo?“ pýtal sa Vajco a hrýzol si pri tom do pery.
„Bohužiaľ ešte nie. Nechápem čo sa tam medzi nimi deje. Akosi ju ani na telefóne nikdy nemôžem zastihnúť, no je mi jasné, že coldplay si ujsť nenechá. Nič musím utekať, zatím šéfe.“ A už ma nebolo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár