Okej. Sedím v aute vedľa bývalej slovenskej volejbalovej reprezentantky, podivného mužatkovského vzhľadu, s takým tým nepekným melírom z deväťdesiatych rokov, v teplákovej súprave a predkusom. Ani neviem ako som sa tam ocitla, ale to teraz nie je podstatné. Každopádčo, asi nestačilo.
Začala sa smiať hurónskym smiechom. Teta asi rýchlo nabehla na francúzsky humor, ale veď dobre pre ňu. Aspoň nechytá záchvaty kašľu keď chce byť slušná a trošku silene sa zasmeje na susedovom vtipe. (Nie, Mišela, netreba sa smiať za každú cenu) Aj nespokojný ujo na semafóre, ktorý musel skláňať hlavu vo svojom (na prvý pohľad, už asi pár krát búranom) mini autíčku, prestal mlátiť do klaksónu a otočil hlavu na nás. Priblblo som sa usmiala a opäť si uvedomila ako strašne chcem byť doma.
Nie doma tu doma. Ale doma doma. Kde mám všetkých a všetko. Kde som to mala minimálne.
Ani neviem, čo som čakala. Či som si myslela, že všetky slovenské krivdy zmiznú z povrchu zemského, že ľudia prestanú žiť svoje životy a budú čakať na mňa a ja sa po roku vrátim ako by nič, krásna, šťastná a spoko. Všetky sračky, pred ktorými som utekala sa budú plaziť udychčané niekde ďaleko za mnou a skapú a zmiznú a stratia sa. Že v svojich 18 rokoch nájdem, čo človek hľadá aj celý život. Pokoj a dokonalý život.
Toto som čakala. Presne. Naivne a hlúpo som si myslela, že budem mať piči všetkých a všetko čo nechávam doma.
Mám 18 rokov, poslednú cigaretu v krabičke, nejaké to eurko v peňaženke, žiadnu ideu o tom čo so svojim životom keď s vrátim, 6 kíl navyše, 2 deti, psa, kocúra, 8 izbový dom, milion uloh do školy a 3 koše špinavého prádla na starosti. Ouje, sa mi žije.
Moje predstavy o šťastnom bezstarostnom živote, plnom nikotínu, vína, rumu a iných omamných látok,o živote „sama za seba“, o volnosti, veľa pekných, múdrych, úžasných francúzskych kamarátoch sa až tak nenaplnili, ale veď mám ešte 8 mesiacov (oh moj boh, znie to desivo).
Naopak. Mama si poplakala keď ma videla odchádzať smerom ku gatu na letisku ale teraz myslím ca va, tato sa občas opustí a pošle mi list s vyznaním enormnej otcovskej lásky, inokedy mi pošle obrázok nejakého supermatematického génia s nevyslovenou túžbou po dcére aspoň tak úspešnej, Alica mi napíše na fejsbuk, že jej chybam, ale že už jej to je jedno, lebo vie, že keď sa vrátim radšej sa pojdem opiť ako tráviť čas s ňou (naozaj ma takto vidí vlastná sestra?), babka vždy skoro zinfarktuje, keď ma vidí na skype, olalala ju to natáča naživo? A viac sa teší zo skype funkcií ako z toho, že teda nakoniec predsa len žijem, nepredali ma naorgány, neznásilnili, nezabili (alebo v opačnom poradí.) Kamošky su stále vačšie kámošky,určite ich spája láska ku mne a nie k rumu. To je predsa jasná vec. Snáď ma budú lúbiť aspoň tak ako rum aj o rok. Stále ma lúbia tí nesprávni a ja stále lúbim tých nesprávnych, stále mám nevyriešený problém s výškou, luďom jebe doma doma a aj doma tu doma.
A tak postupne zisťujem, že človek musí byť spoko z vnútra, sám so sebou. Že utekať nemá význam.
Aspoň že moj sused, ktorému vidím do okna, je najsexi chlap akého som kedy videla. Bonjour, voulez-vous coucher avec moi?
Ano ano, každý máme v ťažkých časoch iné priority.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár