Všade samí piesok. Nič iné naokolo nevidím, iba piesok. Kráčam už niekoľko dní a stále nič, niekedy sa mi zdá, že vidím malú bohatú oázu a za ňou mesto ale je to len prelud. Kráčam ďalej. Vysoko nado mnou krúžia nedočkavé supy. Čakajú kým sa im ponúknem ako chutná večera, ale na to môžu zabudnúť, nedám sa len tak! Stále samí piesok. Jak kráčam mení svoju farbu zo zlatastej žltej do striebristej bielej. Už budem konečne v cieli. Cítim to. Predo mnou sa spoza kopca vinára starobylé mesto. Je úplne prázdne. Nikto v ňom nežije. Pomaly ale iste sa k nemu blížim, toto mesto nie je žiadny prelud, je ozajstné. No napriek tomu že ide s neho strach, priťahuje ma niečím, čo nedokážem popísať. Je to niečo nespútané a neohrozené. Už mi chýba iba pár metrov a som pri vchode do mesta. Musím zastaviť. Stojím tu pred bránami a rozmýšľam či sa neotočím a neodídem, ale už je neskoro, musím zistiť čo je toto za miesto. Robím prví krok cez prach do mesta. Môj krok je neistý, no pokračujem. Tak a som v meste. Je tu ticho ani vánok neveje, ani supy už nado mnou nekrúžia. Prechádzam hlavnou ulicou a obzerám si okolité domy. Určite sú tu už dosť dlho, niekoľko storočí a predsa vyzerajú akoby sa ich čas ani nedotkol. Zvláštny pocit, hlboko vo mne ma ťahá na maličké námestie k studni. Tá je ale prázdna, tak ako celé toto mesto. Nahliadam hlbšie do studne, či náhodou niečo neuvidím. Nič. Zrazu za sebou počujem šuchot. Rýchlo sa otočím. Ale nič nevidím. Obzerám sa okolo. V úzkej uličke na pravo od studne sa mihol úzky čierny chvost. Premohla ma panika. Co to bolo? Odkiaľ sa to tu vzalo? A vráti sa ešte? Nedá mi to pokoj, musím to zistiť. Idem k úzkej uličke, kde sa mihol ten čierny chvost. Pomaly nazerám za roh maličkého domčeku. Nič tam nie je. Naberám odvahu a vyberám sa za tou vecou dlhou uličkou. Prichádzam na rázcestie ale neviem ktorým smerom sa vydať ďalej. Kúsok odo mňa je socha a vedľa nej je ďalšia. Znázorňujú veľké čierne psi s ostrými tesákmi. Na krku majú obojky a na nich nápis, avšak v jazyku ktorý nepoznám. Pomaly si ich obzerám a zisťujem že sú to akýsi strážcovia a lemujú vchod do stredu mesta. Odvážim sa vojsť? To ani ja neviem. Premýšľam, či vojsť, či nie. Môj strach je príliš veľký. Rýchlo sa otáčam a kráčam preč. Ale ... To nie je možné! A predsa je to pravda. Počujem to. Počujem tu hudbu, tu hudbu ktorá ma sprevádzala noc čo noc na mojej ceste púšťou. Vychádza zo stredu mesta. Ta hudba mi nedávala spať cele tie dni a teraz keď mam možnosť zistiť čo to znamená mam chuť ujsť najďalej ako sa dá a už nikdy sa nevrátiť. Ale to nemôžem. Prechádzam medzi strážcami mesta a prichádzam na rozsiahle námestie. Je iné ako ostatok mesta. Na rozdiel od ostatku mesta, kde sa čas ničoho nedotkol, tu bolo všetko iné, zničené. Začal viať jemný vánok a hudba zrazu utíchla. Môj pohľad padol na veľkého čierneho psa, ktorý mi kráča naproti. Otáčam sa že ujdem, ale keď sa otočím k jedinému možnému východu zo stredu mesta, cestu zatarasuje ďalší veľký čierny pes. Som v obkľúčení. Neviem čo ďalej... . Strážcovia mesta nesklamali a uchovali tajomstvo.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
