Naozaj.
Akoby sa dnes na mňa zas všetko postupne sypalo...
Prejde to... Viem to. lenže teraz je to tu.
Jediný človek, ktorému som sa nebála kedykoľvek zavolať a bola som si istá, že ma vždy vypočuje je... Je preč. Kokotsky som mu ublížila a cítim kvôli tomu takú bolesť, až sa bojím, že to neunesiem. Vždy, do riti vždy tu bol pre mňa, dokonca aj keď už som ja mala iného a on inú. Lenže tak veľmi som sa bála toho pocitu, že by mi bol schopný ublížiť, že som tomu aj uverila, a robila som veci, hovorila slová, ktoré ešte nikdy...
Najhoršie je na tom to, že mu nemôžem povedať nič. Nemôžem mu vôbec vyčítať, že už nemá chuť ma vidieť.
Za posledné dva roky som sa kvôli nemu trápila tak veľa.
A predsa je to jediný človek, ktorý pre mňa znamenal(či znamená) všetko...
Mal to byť blog o tom, ako mi je na nič. O tom, ako sa stalo dnes veľa hnusných maličkostí, ktoré dokopy dávajú tento stav. A ako tak tento môj stav rozpisujem, zisťujem, že vyššie spomínaná situácia ma pomaly rozožiera, nie hádky s matkou, stretnutia, ktoré nevyšli či nejakí ignoranti...
Prepáč Hrošík...
Štvrtok večer/v noci. Spomínaš si? prosím spomeň si. A usmej sa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár