,,Nie. Môj život bol vždy dokonale nalinkovaný. Taký nijaký. Rovnaký. Každý deň bol o tom istom.“
---
Obmotala ruky okolo hojdačky. Reťaze pri pohybe zapískali - už dlho neboli naolejované, ale jej to nevadilo – čím viac hojdačka vrieskala, tým to bolo lepšie – bola to ozvena jej hojdania, ozvena jej pohybu, jej váhy a tieňa. Aspoň nejaká reakcia v tom desivom tichu. Obyčajný škripot? Nie. Slová. Aj hojdačka k Vám prehovára, keď ju o to požiadate. Hojdačštinou
Bolo to tak dávno, čo na tomto mieste bola naposledy. Zdvihla nohy a odrazila sa od zeme – a zúrivo s tým skopla zo seba všetky starosti, čo v sebe už niekoľko týždňov zbierala. Tu chcela byť aspoň na chvíľu tou starou spokojnou Ivi (ako ju vduchu nazývala) a dať si pokoj od reality.
Zhúpla sa ešte vyššie. Pomaly sa dopracovávala k samotnému vrcholu – keď už hrozilo, že sa hojdačka pretočí s ňou na mieste a ona si vyrazí všetky zuby z papule o zhrdzavenú ohradu, ktorá bola okolo hojdačiek. Ale teraz to chcela cítiť – nebezpečie, adrenalín, strach. A to ako chutí mať smrť na jazyku.
A vedela, že je to svojím spôsobom zvrhlé. Ale bolo to niečo nové. Niečo... iné. Niečo, pričom sa cítila živá.
Prečo sú hojdačky vždy v páre? Alebo v trojici? Prečo nie sú po jednom kuse?
I tak by tu bol vždy niekto, kto by sa na nich hojdal - a tomu človeku by vyhovovalo byť sám a nemať pri sebe spoločnosť. Takých ľudí bolo kopec – ľudí samotárov. Sama medzi nich momentálne patrila. A dívať sa na vedľajšiu neobsadenú hojdačku bolo akési... otupné.
Smutné.
Nohy sa jej kymácali niekde vysoko pri hviezdach, vietor jej prehraboval už beztak strapaté vlasy, ktoré vyzerali ako keby jej na nich zdochlo nejaké zviera – ale teraz si s tým starosti nerobila.
Teraz jej bolo fajn ako už dlho nie. Po toľkých dňoch – sa konečne vypla. Na maličkú chvíľočku zastavila v sebe ten rozbehnutý šialený kolotoč, tú rútiacu sa húsenkovú dráhu z minulosti a všetky tie negatívne pocity a pozrela sa na svet neuplakanými očami – a to čo uvidela ju vydesilo a upokojilo zároveň.
Hore. Dole. Nekonečná parabola, nekonečné kĺzanie. Hore. Dole. A znova. A dokolečka.
A zrazu sa zarazila a zaborila sandále do zeme, aby sa zastavila – a s ňou sa zastavila i symfónia rytmického škrípania hojdačky. Nohy jej až po kolená zafŕkalo blato a ona si uvedomila, že prší. A že je dokonca búrka a na ňu leje ako z krhly. Ale aj to bolo nepodstatné.
,,Ja chcem žiť,“ zamumlala.
To bolo podstatné.
Celý ten dlhý mesiac, čo chodila po psychiatroch, lekároch a čo skuvíňala doma predávkovaná antidepresívami, liekmi proti bolesti alebo len liekmi na spanie, jej prišla táto veta zrazu akýmsi vnútorným východiskom. Nechcela zomrieť. Nie teraz. Nie za takýchto okolností. Bolo príliš skoro.
Bol devätnásty júl. Jeden celý mesiac bol takmer fuč – a nepamätala si z neho nič. Lovila v pamäti, čo robila, alebo s kým sa stretla – nič. Prázdno. Nerobila nič. Utekala. Uzatvárala sa do seba. Klamala všetkým na okolo, že je všetko okej a popritom sa napchávala tabletkami, aby sa dostala mimo stav. Nikto to nevedel, ani tí najbližší.
Niekoľko krát sa schlastala (a s kombináciou s liekmi to bolo veľmi trúfalé a nezodpovedné). A veľmi veľa hodín prehajdákala čumením na stenu a bezútešným plačom. Nespala poriadne skoro päťdesiat nocí. Keď sa na to tak spätne pozerala – hanbila sa za seba. Za to všetko.
Ale... keď ona si nevedela pomôcť. Bolo jej zle. Tak hrozne zle. Sled udalostí ju doviedol až ku úplnému dnu z ktorého nemala síl sa vyškrabať. Veľmi dlho cítila v sebe nekonečnú prázdnotu - a strach pohnúť sa ďalej. Toto nevedela stráviť.
Usmiala sa – neúprimne a falošne - tak ako to vedela len ona a nikto iný a zhúkla tmy:
,,Ja chcem žiť!“
Čože chceš?
,,Žiť!“ vrieskala ako blázon ,,Žiť, žiť, žiť!“
Neprežívať?
,,Nie! Žiť!“
Čakala ju ešte veľmi dlhá cesta. Dobre, možno nie až tak dlhá. Nepopierala, že to bude ťažké a že pár krát ešte zakopne a rozdrúzga sa na zem s pocitom, že všetko je aj tak nanič. Nečakala zázraky a ani nečakala, že všetko pôjde hladko ako po masle a bez zádrhov a bez plaču.
Ale rozhodne si to neplánovala ešte viac sťažovať. A rozhodne sa neplánovala vzdať - nie teraz.
Ona. Je. Silná. Nevzdá to.
,,Motivácia ako sviňa,“ zasmiala sa ticho.
Veci nemali možno zmysel. Ale určite mali nejaký svoj cieľ. A ten plánovala dosiahnuť. Netušila čo je to zač a kde je ten bod, ale vedela, že ho raz nájde. Aj keby to mala byť posledná vec v živote čo urobí.
Vedela, že toto, čo aktuálne cíti, je veľmi prchavé a vedela, že ani jeden z týchto optimistických pocitov čo dneska večer prežívala jej do zajtrajšieho rána nevydrží. V tomto to neidealizovala. Dokonca pripúšťala, že zajtra sa znova zrúti - ale zrúti sa s pocitom, že sa už dokáže opäť postaviť na vlastné nohy. A dokáže sa o seba postarať.
A tak si užívala to chvíľkové teplo a svetlo zo studenej temnoty a hojdala sa ostošesť. Hore, dole a stále dokolečka. A tešila sa, že po toľkých dňoch v sebe vykresala maličkú iskierku nádeje a šťastia.
A konečne bola znova začiatku.
---
A viete prečo sú hojdačky v páre?
Pretože nikto nechce byť sám. Nikto.
(A ak sa reálne pozriete počas hojdania na vedľajšie voľné sedadlo a vám dojde mizerne z toho, že ste sami – je to znamením, že sami byť nemáte. A ak si dokážete ešte predstaviť niekoho, kto by to vedľajšie sedadlo mal reálne zapĺňať a hojdať sa s vami – máte vyhraté.)
A ja... chcem aby sa niekto hojdal so mnou. A dokonca viem i kto.
---
Touto cestou by som chcela ešte poďakovať pár ľuďom.
@topanocka , @willbebetter , @thiness a @matwejo
Svojej psychologičke Táni, ktorej toto budem musieť vytlačiť.
A ešte Zuzke a Miškovi. Pretože tí urobili najviac. A chcem aby vedeli... že i keď som im na tie kilometrové správy neodpísala, že mi to i tak pomohlo.
A Maťovi.
A ešte istému zvieraciemu priateľovi.
---
,,Všetko bude v poriadku, Ivi. Ty budeš v poriadku."
A dneska je konečne ten deň, keď vidím v labyrinte svetlo cez živé ploty - a dúfam, že tentoraz to už naozaj nebude lampa - a môžem s akýmsi bizarným pokojom v duši povedať:
,,Čoskoro budem v poriadku."
Už bude len lepšie...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
@thiness Ňuf, nerev A zajtra ti pomôžem poupratovať celýýýýýýýýý dom! A roztočím sa s tebou v tanci. A... a!
4
som nevedela, ze tagovanie funguje aj v blogu
ale som tomu rada, som ozaj rada ze ti je lepsie.
a hojdacky su super, od detstva ich milujem!
ale som tomu rada, som ozaj rada ze ti je lepsie.
a hojdacky su super, od detstva ich milujem!
Napíš svoj komentár
Držím ti palce. Zaslúžiš si vidieť svetlo.