Holt, tých narodeninových sedemnásť skrátka muselo raz prísť.

Som smutná (aký super začiatok narodeninového blogu, že?). Ja viem, že by som smutná byť nemala, ale neviem si pomôcť. Nemám dôvod na radosť. Som staršia, opustenejšia, utrápenejšia, chorľavejšia, v depke, v bolestiach napriek predrogovaniu analgetikami, pred skúškovým obdobím, s dojebanými medziľudskými vzťahmi, bez lásky, bez akejkoľvek relatívnej radosti.

(Jediné, čo by mi urobilo radosť, je radosť iných ľudí, ale myslím, že v poslednej dobe som viac ublížila, ako niekomu pomohla. Taká rada by som bola, keby ma niekto úprimne silno zo srdca objal, usmial sa na mňa nežným úsmevom a povedal mi: ,,Ivi, robíš ma šťastným. TY ma robíš šťastným.“ Lenže nie. Čo sa dalo, to Ivka posrala. Mehehe, poteší.)

Na narodeniny nebudem s ľudmi, ktorých mám najradšej a budem len hrať veselú formu a dúfať, že si na moje narodeniny spomenie čo najmenej spolužiakov, lebo nemám rada klišé formu neúprimného gratulovania. Nečakám žiadne prekvapenia, hoci prekvapenia milujem. Nečakám žiadne darčeky a to darčeky milujem ešte viac. Na maminu otázku, čo chcem na narodeniny som odpovedala, že svätý pokoj a zabuchla som sa do izby. Ach, s Ivkou sa deje niečo veľmi veľmi zlé.

Tento rok sa neudialo nič zvláštne, až na to, že som prekonala samú seba a našla si brigádu, kde sa pomerne často zdržiavam. Mám do života ďaľšiu pracovnú skúsenosť a už nie som mladé neskúsené ucho, ale človek s praxou. Vôbec neviem, čo so zarobenými peniazmi urobím. Zatiaľ ich nechávam na účte a neškodne snívam – ale zisťujem, že po ničom materiálnom až tak netúžim.

To, po čom túžim, nemám a nikdy mať nebudem. Nikdy nebudem totiž zdravá. So mnou bude len a len horšie. Už teraz je dosť zle a ja sa chvejem na stopke slamky a snažím sa neplakať od bolesti. Nie je to záležitosť jedného večera, ale mesiacov, ba až rokov. Bolesť ma urobila úplne iným človekom. Už to nie som ja. Bolesť ľudí mení. Väčšinou k horšiemu. To isté sa stalo i so mnou. Zmenila som sa.

***

Sedemnásť je už celkom vysoký vek. Pamätám si, že na Birdz som prišla, keď som mala dvanásť rokov (29. 9. 2007) a odvtedy sa ľady riadne pohli. Malé nerozkukané šteniatko zažilo svoje prvé na zadok a s rozvrteným zvedavým chvostom vyrástlo na dospelú fenu, ktorá viac brechá ako kúše. Ale to som nechcela. Čo som vlastne chcela?

Moje narodeninové blogy boli vždy preveľké bláboly plné sentimentálneho skučania. Ale je to zvyk, ktorý robím už od trinástich rokov a neviem na neho dopustiť. Keď ich čítam spätne, mám aspoň akú takú spomienku na moje mladšie ja.

Svojmu staršiemu ja zároveň odkazujem – nikdy nezabudni veriť na rozprávky. Nikdy. Sú dôležité a vždy boli.

***

Bábika bola vždy symbol čistoty a detskej nevinosti. Bábiky by nemali uhorieť na hranici.
Porcelán bol vždy symbolom krehkosti. Nemal by sa ocitnúť v plameňoch,
Ale už je neskoro. Už si nikdy nikto nespomenie na starý cintorín bábik. A ani na bábiku, ktorá nebola ničím výnimočná.

***

A Ivka konečne prekročila veľkými krokmi Dromedku, ktorá si doteraz pekne žiari na oblohe pri Orfeovi a Chiaru S. a iné pofidérne úchylné stvorenia, čo ma sprevádzali pri dospievaní. Tieto dve slečny, spomínaná Dromeda a Chiara, boli mojimi pseudonymami dvoch rozlišných svetov. Dromeda bola malý pisálek, čo písala od svojich jedenástich rokov HP FF a v pätnástich s tým nadobro prestala (hoci ma občas doteraz láka napísať nejaký krásny twincest s PWP nádychom a pairingom Fred/George, joj!) a Chiara, to je tiež osobitný príbeh – tá hrávala RPG a fachčila na Disney a Dr.House FF a zanikla niekedy v tomto roku.

Teraz mi, namôjdušu, ostalo len to Birdzácke Šteňa, ktoré plánujem presne o rok, na osemnástku, zrušiť. Jednoducho je toho Stenatka akosi priveľa a prežila som s ním veľmi dlhé životné obdobie (skoro päť rokov).
Niektoré veci proste musíte nechať tak, aby ste mohli začať odznova. Niektoré veci potrebujú svoj koniec. A veci sa majú proste tak, že Šteňa ako také na moje osemnáste narodiny vykape zo sveta zemského. A nikto tomu nezabráni.

Asi toľko k mojim obdobám. Možno príde niekto nový, nerada ostávam s týmito starými spomienkami, niektoré veci treba proste pochovať a nechať tak. Doteraz ma vyklepne, keď ma niekto nazve Dromy, alebo Chir. A hoci prezývka Šteňa je dosť zaužívaná i v tom reálnom živote (až moc), netreba zabúdať, kto naozaj som A ja som stále Ivka, alebo jednoducho a stručne - Ivi. To je moje reálne meno, to je moje reálne ja.

***

Boli to iba nevinné detské hry. Ale dokedy? Kedy proste hra prestane byť hrou? Deti snívajú a tvoria si svoj vlastný svet. Ale dokedy?

Dokým ho nezlúčia s tým reálnym. Nemôžu... Občas to bolí. Idealizujeme. Čím je bábika? Odrazom detstva, nevinnosti? Bábika bez mena, bez šatov.... padlá bábka kedajšej detskej slávy? Je na čase zobudiť sa. Aj porcelán sa raz rozbije. Raz.

***

Jediné, čo by som ešte chcela, je verejne pogratulovať svojmu ceľmi dobrému priateľovi, ktorý bude mať narodeniny tri dni po mne Takže Miki, ak si sa dostal až sem, prajem vopred všetko najlepšie k tvojej dvadsiatke (a dúfam, že som a budem prvá!) a chcem aby si vedel, že napriek tomu, aký si magor, ťa mám stále veľmi rada

(A ešte Lilmia má dnes narodeniny! Aj tej gratulujem! Je narodená v rovnaký deň ako ja

A pozdravujem Biz, Fluss a Sorayku a iné osoby, ktorý mi na Birdz spríjemnili tento rok.

***

A nebojte sa. Ivka ostane silná a veselá. Vždy sa bude na vás usmievať a vždy vám pomôže, ak budete chcieť. Bude vás rozosmievať, objímať a snažiť sa vás dať do poriadku. Hocikedy sa s vami stretnem, ak budete na tom zle a budete potrebovať zlepšiť náladu. Ja rada pomáham. Rada sa rozdám a obetujem k tomu, aby vám bolo lepšie. Na mne nezáleží. Nikdy nezáležalo.

Len mi prosím neklamte. Vážne nie, záleží mi na tom. Ďakujem.

***

Život je javisko
na ktorom musí hrať
a aj keď jej srdce krváca,
stále sa musí smiať.

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu