Ja by som v ňom ostala. Nikdy by som sa nevracala. Bola by som prvé dievčatko, ktoré by sa rozhodlo nevyrásť. Bola by som Ivi Illie a môj podtitul by znel - ,,Prvé dievča, čo sa rozhodlo nevyrásť a nezačalo kňučať za realitou po pár hodinách strávených v Sheepland.“
To by bola moja krajina. Len a len moja a nikoho iného. Žiadny Oz, alebo Neverland, alebo ríša divov. Bola by to Shééépland. A ja by som bola malá pastierka oblečená s bodkovaných šatách a mala by som obrovské bľačiace stádo ovečiek, ktoré by nebolo obyčajne biele, alebo smotanové, či trochu nažltlé – bolo by farebné. Každá moja ovečka by mala inú farbu a žiadna by nebolo rovnaká. A ja by som ich milovala. Vedeli by lietať a ja by som mala obrovské ovčie záprahy a vždy keď by sme brázdili oblohu, vytvárali by za sebou dúhu. Oveľa krajšiu a oveľa trvácnejšiu ako je tá obyčajná.
Možno by som si priviedla aj nejaké kamarátky, ale len také, ktoré by boli ako ja a nechceli by dospieť celým svojím telom a celou dušou. Také by boli najlepšie. Bolo by nás dokopy osem, pretože osmička je moje šťastné číslo. Ani o jednu viac, ani o jednu menej. Mali by sme ultra špica orginálne mená. Vlastne, mohli by sme si zmeniť meno, kedy by sa nám zachcelo.
A večer by sme posielali do mora papierové lodičky a fúkali do nich, aby ich odplavilo. Posielali by sme i flaše s odkazmi. Púšťali by sme oranžových drakov. Všetky padajúce hviezdy by padali len na našu krajinu a na mieste dopadu by nás vždy čakal obrovský blýskajúci sa diamant.
Shééépland. No neznie to pekne?
Dokázala by som o ňom snívať donekonečna a vyšperkovať si ho do tých najmuších najmravčích detailov.
Ale nie. Ako vraví moja mama: ,,Ivi, je čas dospieť. Spadni konečne z tých oblakov!“
A tak padám voľným pádom.
Za chvíľu mám sedemnásť a ja som si už našla svoj prvý šedivý vlas. Cítim sa tak na päť a pol roka. Viem, že niečo vo mne nedospeje nikdy. Tá malá čiastka každým rokom zakrpatieva a ja sa tomu bránim (no neúspešne). Raz bude tak malá, že ju budem môcť uchopiť medzi prsty ako hrášok a gúlať si ju.
Cítim ako vo mne čosi vážnie, cítim že môj bezbrehý úsmev zo dňa na deň vädne a kútiky mojich úst čoraz viac váhajú či sa usmiať, alebo nie. Svoje strasti už nedokážem spočítať ani na svojich vlasoch, tak ich je veľa. Som ustaranejšia, vo mne sa prebúdza niečo ako predmaterinský pud a sexuálny pud (!), už sa nedokážem bezhlavo púšťať do všetkých vecí ako kedysi a ísť do toho po hlave. Moja číroživelná spontánnosť a detinská egoickosť sa vytráca.
A je tu aj niečo, čo ma nikdy netrápilo – otázka prežitia ako takého. Materialistického.
Desí ma to. To nie som ja!
Prečo sa tie šťandy vracali domov? Ja ich asi nikdy nepochopím. Nepochopím nikoho kto chce dospieť, nepochopím nikoho, kto sa teší na svoju osemnástku. Ja budem na svoje osemnáste narodeniny plakať a vyplačem si v izbe malé bytové jazierko.
Nepochopím nikoho, kto sa teší na to, ako opustí svoju detskú izbu. Nepochopím nikoho, kto dokáže vyhodiť svoje staré (aj keď pomaly už aj plesnivé) hračky, ktoré ako malý miloval a zbožňoval. Nerozumiem tomu. Možno tomu ani rozumieť nechcem.
Peter Pan, ak ma počuješ, chcem ti niečo odkázať- prídi si po mňa. Čakám na teba už šestnásť rokov, desať mesiacov, šestnásť dní, jednu hodinu a tridsaťtri minút. Čakám na teba prakticky celý môj život. Nebudem ti vyčítať, že si po mňa doteraz neprišiel. Nepoviem ti pol slova. Len ti podám ruku a ty mi ukážeš, kde ma čaká moja krajina. Nebudem ti chcieť dať ani pusu, ja nie som ako tá trapka Wendy. Ani sa nebudem pretvarovať na intelektuálku ako Jane s tým svojím notoricky známym zápisníkom. Budem to ja – večné dieťa. Ivi Illie.
Nechcem dospieť. Nikdy.
POČUJE MA TU VOBEC NIEKTO?!
Uvedomujete si, že keď budem mať osemnásť rokov, nebudem už Stenatko? Budem Fena. V tom horšom prípade Suka.
A viete o tom, že každý oblak je vlastne ovečka? Nie, ja nesrandujem. Vy to len nevidíte.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
2
@najivna Ďakujem.
Som rada, že ten strach je z tohto blogu dostatočne cítiť (to bol zámer).
Som rada, že to /zatiaľ/ nevyznie ako prefetovaný blog.
Som rada, že ten strach je z tohto blogu dostatočne cítiť (to bol zámer).
Som rada, že to /zatiaľ/ nevyznie ako prefetovaný blog.
5
takmer som si ho nevšimla dlho som nebola na nete ale dostala si ma ber ma za čestnú členku tvojej osmičky
8
ja mám bohužiaľ iný názor:
nechcem byť dieťa, lebo deti sú zraniteľné a stále za ne rozhodujú iní....a všetky zlé rozhodnutia si potom odserú tie deti....to zlé, čo sa stane v detstve, ostáva do konca života a vôbec....
ja tiež čakám: na TARDIS
nechcem byť dieťa, lebo deti sú zraniteľné a stále za ne rozhodujú iní....a všetky zlé rozhodnutia si potom odserú tie deti....to zlé, čo sa stane v detstve, ostáva do konca života a vôbec....
ja tiež čakám: na TARDIS
Napíš svoj komentár
nemozes byt naveky dieta....naozaj nie
ja som cerstvo dospela a cochvila vypadnem z domu momentalne sa rozhodnujem ze ktorym smerom....a aj na mna to niekedy v noci dolahne ze uz sa fakt o vsetko budem starat sama a bojim sa toho ze ostanem taka mechanicka a zatrpknuta
niekedy by som sa aj ja najradsej este isla hrat s babikami a riesila maximalne to ci chcem chleba s medom alebo s lekvarom
ale na druhej strane uz mam tu potrebu ist dalej...to pride casom vsetko