Mlynárky (18+)

Oznámenie: Je to dlhé. Je to romantické. Má to zdĺhavé opisy a neprelúskne sa tým čitateľ, ktorý nemá s literatúrou skúsenosti. Je to ťažké! No a daľšia vec, že povahám alá Isabella Swanová, je to zakázané strkať pod nos.


Mlyn múčny, skrytý na vŕšku,
popri potôčku zurčiacom,
zlatisté klasy objímajú cestičku,
uzučkú, vydupanú,
mlynárkami...

Ukryli sa v starom romantickom domčeku popri mlyne. Steny domčeku a mlyna, postavené z nekvalitného vápna, sa už šúpali a i pri letmom dotyku nechávali na dlaniach jemný biely poprašok, ktorý sa olupoval. Na šindlovitej kedysi tmavočervenej streche už povypadávalo pár škridiel a prázdne miesta zaplnil vlhký mach. Bývali tam dve dievčatká, jedna mladučká, sotva jej ťahalo na dvanást liet a druhá staršia, v rozpuku života, vysoká a štíhla ako prútik. Vyzerali ako dve zatúlané víly, ktoré sa ukryli pred ľudským zrakom hlúpeho ľudu. Videlo ich len slnko, ktoré sa im opieralo o utrápené tváričky a pokrylo ich ruky hnedou pieskovou farbou, akoby im dožičilo trochu svojho lesku. V horkom slnku a zadúšajúcom teple azda mohli vyzerať ako mldé hry svetla a prachu, akýsi klam osamelých pútnikov. Obe so striebristoplavými vlasmy, oblečené do prostých vzdušných bielych šiat, bosé, za nechtami špina, na pätách koža zošúverená, na kotníkoch koža zhrubnutá od žihlavy, ktorá sa ťahala pri dome. Karmírové čižmičky, ktoré kedysi nosili, sa im rozpadli a pre neznesiteľné teplo nenosili žiadne teplé oblečenie.

Prišli tam po vydupanej kľukatej cestičke, pri ktorej sa ohýbali pod náporom jemného vánku klasy zaliate zlatou farbou slnka, a červený, divoký vlčí mak. Staršia z nich pyšne a nadnesene kráčala ku mlynu, tá mladšia nepokojne cupkala zvierajúc v náručí károvanú tašku narýchlo zbalenú pred útekom z ich rodného domu. Cestička končila, zlaté klasy ustúpili, objavila sa vydupaná záhrada s vyschnutou slamovožltou trávou. Držiac sa za ruky pozerali na nefunkčný mlyn a ošarpaný, polorozpadávajúci domček. Oči sa im zaliali slzami a obe na seba zúfalo pozreli s jasne čitateľnou otázkou v očiach ,,Prečo?“

Premáhal ich pocit zúfalosti a bezmocnosti. Nad nimi vyseli mučivé otázniky, na ktoré nevedeli odpoved. Čo ich úbohý rodičia, žijú vôbec ešte? A ich priatelia? Prečo musia byť na svete vojny a oni musia vystrašené utekať popri vojakoch, ktorý útočia a strieľajú? Z ich domu určite ostal už len popol a pár sčernených kameňov. Mali vôbec šťastie, že pobalili tých pár vecí, pochytali sa za ruky a utiekli daleko od ľudského sveta, do snivého sveta samoty a blúznenia.

Tá mladšia pustila ušká tašky ktorá dopadla na prašnú cestu s takým buchnutím, že sa okolo nej zvýril prach. Kŕčovito skryla tvár do dlaní a usedavo sa rozplakala. Tá staršia si ju privinula k sebe, zaboriac červené oči do jemných vláskov a tiež, potichu zvlikajúc, sa pridala do zúfalého výlevu. A nebolo sa čomu čudovať. Boli vystrašené, hladné a nad nimi sa týčil len ošarpaný mlyn s drevenými krídlami a široká nebeská obloha.

Postupom času si zvykli, rozhýbali doteraz nehybné krídla mlynu a behali vo chabom vánku vetra smejúc sa na vlastnej slobode. Mladšia si vždy kľakla na fľakaté kolená a plákala v mrazivo ľadovom potoku ich jediné oblečenie a spievala si ticho pesničku, ktorá sa podobala na žblnkotanie potoka. Ruky mala červené od toľkého studu, nechty perleťovo biele a ešte dlho nemohla stŕpnutými prstami po praní hýbať. Staršia, kedže bola vyššia, vešala vyplákané látky a plachty na dlhú šnúru ktorá sa tiahla od domu po najbližší konár stromu. Mladšia so smiechom zabárala tvár do vlhkej látky a rukami sa vznášala spolu s plachtou ktorá sa ohýbala pod náporom vetra. Milovala tú čistú vôňu mydla a studené dotyky na líca, ktorými ju obdarúvala vlhká látka a nežný vetrík. Staršia ju s nepatrným úsmevom karhala, že plachtu zašpiní, ale v skutočnosti jej to nikdy nevadilo. Bieloba, ktorá sa mihala sem a tam, im pripomínala záclony, ktoré mali doma v obývačke. Bolo im clivo, ale snažili sa smutné spomienky na svoju minulosť zahnať do úzadia.
Rodila sa im úroda a z múky, čo im poskytol starý, ale ešte stále silný mlyn, piekli chleba, ktorý vaľkali rukami na doske pomúčneného kuchynského stola a so smiechom doňho vtláčali palcami a robili z neho zdeformovanú podobu. Nemožné kachle najprv rozpálili a potom do nich opatrne vsunuli nedokvasené pečivo. Mladšia skoro ráno bežala ku studničke a zadychčane naberala do vedierka vodu, škrípajúc reťazami, zapierajúc sa pätami o zem, aby mali na ráno čerstvú vodu. Žili šťastne a pokojne.

Nebolo však všetko krásne, i ked boli v odľahlej krajine bez hluku a šumu, niekedy preťali vzduch ostré výstreli z pušiek a zazneli zúfalé výkriky ľudí, ktorý sa snažili utiecť. Vtedy sa mladšia primkla ku staršej, zaborila jej tvár do ňadier a potichu zvlykajúc prečkali v kútiku domu kým výstreli nezanikli a neostalo po nich strašidelné ticho. Pár krát potok sčervenel ľudskou krvou a vo vzduchu sa šírila vôňa hniloby, ale obe statočne žili, síce v zúfalstve a strachu, že ich nájdu, ale žili v nádeji, že vojna skončí a oni sa vrátia do rodného mesta.

Mladšia z nich sedela špinavá a spotená na rozpálenom kameni a plietla z rozvitnutých púpav veniec, ktorým chcela potešiť svoju sestru. Húdla si popod nos pesničku, čo ju naučili v škole a nohami šúchala po vyschnutej tráve. Staršia z nich sa starala o záhradku a snažila sa v zúfalstve dopestovať divoké maliny, ktorých korienok našla v lese. V ten deň zaznel víťazný výkrik a mladša s úsmevom bežala naproti.
,,Máme maliny, pozri sa!“ kývala na ňu staršia a vzrušene ukazovala na maličkú a ešte nedozretú malinu ,,Musíš byť potichu, ešte spia!“ zašepkala vzrušeným hlasom.
,,A kedy sa zobudia?“ pýtala sa mladšia a ohlušujúcim šeptom sa staršej vrhala na ucho ,,Mám na ne strašne chuť, už som ich dlho nejedla. Kedy sme naposledy jedli maliny?“
Obe zmĺkli a zaborili sa do vlažných spomienok na minulosť. Ich matka kedysi z trhu doniesla plný košík malín a dievčatá sa na ne nadšene vrhli pričom si zafarbili biele košielky, ktoré mali vtedy na sebe, ružovými škvrnami. Otec ich obe našiel v zúrivej bitke o poslednú malinu, narýchlo objal matku a spolu s ňou ich z rohu kuchyne s úsmevom pozoroval. Ktovie či ešte...
,,Určite ešte žijú,“ zašepkala staršia, ked si všimla, že mladšia myslí presne na tú istú spomienku ,,Ked skončí vojna pôjdeme za nimi. Budeme zase spolu.“
,,Táto vojna nikdy neskončí,“ zamumlala mladšia, na lícach sa jej perlili ticho vyronené slzy,,Určite sú mŕtvy!“ zavzlykala hlasno. Staršia sa naklonila, aby ju objala, ale mladšia sa jej zúfalo vytrhla z náruče prudkým šklbnutím a rozbehla sa priamočiaro preč.
,,Čakaj! Neutekaj predsa!“ kričala za ňou staršia ,,Počuješ ma? Vráť sa!“
No zazrela len striebristý lúč jej vlasov pred tým, než jej sestra vhupla do zlatého obilia. Nechala ju teda tak a ďalej sa venovala polievaniu záhrady.

Mladšia z nich sa vzlykajúc predierala polom a bezhlavo odhrňovala klasy, ktoré ju švihali do tváre. Nohy mala doráňané, bežala bez topánok a spustila sa z nich krv, keď sa pošmykla na ostrom kameni. Sadla na trávu a ubolene si ich trela a aby zabránila infekcii vytrela ich šťahvelovým listom, ktorý odtrhla cestou.
Ozvalo sa mužské mrmlanie a prúty neďaleko nej sa rozhýbali. Srdce sa jej zastavilo. Oklásky sa rozhojdávali sem a tam a kroky sa blížili čoraz viac. Poštvornožky sa zbesilo snažila utiecť od miesta kde sedela. Potichu a rýchlo, aby ju nezbadali. Myslela len na pach cigár, ktorý sa okolo nej vznášal ako zlovestivý mrak.
,,Myslím, že tu nikto nie je, to sa ti asi len zdalo!“ začula mužský hlas, chrapľavý, ale predsa zvučný ,,Kto by sa preboha skrýval v tomto suchom svete? Okrem toho je to tu plné zdochlín!“
,,Hovorím ti, vážne sa to tu hmýrilo pod nejakým pohybom. Prehľadajme to tu. Niekde tu to zastalo,“ ozval sa druhý ,,Ktovie, možno...“
,,Asi to bolo zviera, John, kašli na to!“ vzdával to prvý ,,Poďme preč, nemám dobrý pocit, keď chodím medzi mŕtvymi!“
Dievčinka ,neďaleko nich, ich sledovala spomedzi vlčie maky a prúty, ako sa ich chodidlá vzdiaľujú. S úľavou si vydýchla a ďalej štvornožky kráčala ďalej. Vydesene sa predrala ku známej vydupanej ceste. Sestra ju už netrpezlivo čakala, rukou si cloniac čelo a s prižmúrenými očami hľadela na pole. Bola prekvapená keď sa jej mladšia sestrička hodila okolo krku a strachom a hrôzou rozochvená vzlykala:
,,Myslela som, že ťa už neuvidím, boli tam vojaci, mala som hrozný strach a...“
Jej posledné slová zanikli vo výstrele a z jarabiny vyleteli dve vystrašené prepeličky. Staršia prudko schmatla mladšiu za lakeť a ťahala ju do domu kde s úľavou zabuchla dvere, akoby sa snažila zabrániť nebezpečenstvu, ktoré na nich vonku číhalo ako divá zver.

Bola jagavá a teplá noc.
Staršia z nich sledovala, ako sa tá mladšia prehadzuje na molami prežratom madraci. Už pár krát ju pohladila po odhalených pleciach, aby ju upokojila, ale ona len zakňučala a otočila sa jej chrbtom. Ach, ako len milovala svoju malú sestričku!
Keď sa vonku zablysol blesk, nereagovala, ale keď sa k tomu pridalo i ohlušivé dunenie hromu, posadila sa a položila si hlavu na kolená. Oči vytreštené do tmy, červené od plaču a smutnučké, upierala na vzpínajúce sa okno. Ich modrý pôvab zanikol v tej bolesti, ktorá sa jej odohrávala v duši.
,,Neboj sa, je to len búrka. To nie sú výstrely,“ zašepkala staršia, sledujúc jej roztrasené ruky, ktoré sa jej zúfalo krčili do pästičiek. Na okná bubnoval zúrivý dážd a okná sa tak tak triasli pod jeho náporom. Vyzerali, ako keby sa mali každú chvíľu roztrieštiť na malé črepy a rozfúkať po skromne zariadenej miestnosti. Vonku zavíjal vietor, stonal, prehadzujúc sa z boka na bok. Počuli tupé zadunenie, to pár škridiel opadlo zo strehy a ich tieň sa mihol pri oknách.
Blesk. Cez staré žalúzie sa predral rebrovaný svit svetla a prenikajúce lúče pokropili dlážku predĺženými pásmi a na krátko odhalili v potuchnutej tme zúfalú situáciu.
Mladšej prechádzali cez tvár pásiky bledého svetla, ktoré sa zjavovali a znova odchádzali. Slzy, ktorými kropila smädnú dlažbu, jej kĺzali po lícach a dopadali do lona a na ruky. Strapaté pramene vlasov jej i v tme ľahko žiarili a tvár mala bledučkú, ako keby sa zoči-voči obrátila ku smrti. Ohryzok v hrdielku jej poskakoval ako vzlykala.
,,Bojím sa, bojím sa...“
Toto všetko pozorovala staršia z nich a len teraz si uvedomovala, že jej sestra, jej mladšia zronená sestrička, je vlastne skutočne nádherná, napriek slzám a strachu, ktorý kazil dojem jej nežnej, oválnej tváre. Za jeden bozk by bola položila i dušu, tak veľmi ju túžila pobozkať a pohladiť...
,,Pod si ku mne ľahnúť, ked sa bojíš,“ ozvala sa medovo, zneužívajúc situáciu búrky a jej strachu. Mladšia ani chvíľočku neváhala a potichu vkĺzla pod perinu, na voľné miesto vedľa nej. Tak ako vždy, privinula sa ku nej a objala ju.
Staršia však chcela viac. Nie len letmé dotyky malého dievčatka.
Po chvíli premáhania ju krátko pobozkala na pery. Žiadny protest len tichý vzlyk. Zopakovala to, raz, dva krát, ovládala sa, ale potom sa bezútešne a netrpezlivo vrhla na maličké pery a zovrela ich v tuhšiom a vlhhšom objatí.
Blesk. Pásiky na chvíľu pofŕkali jej nahú pokožku, ktorá sa skvela belobou a znova zmizli. Ston. Plač. Strach. Vzdychy. Viacej vzdychov. Tiché búšenie srdiečka tej menšej, tej zraniteľnejšej, tej, ktorá sa zo strachu podvolila čaru svojej staršej sestry. Daľšie stony. Daľšie zvlyky...
Blesk. Ožiaril dve dievčenské telá natisnuté na seba. Jedno bezmocne ležiace pod tým druhým, ktoré kypelo vzrušením. To druhé láskajúce to prvé bez akéhokoľvek opätovania.
,,Ja musím!“ zašepkala tá staršia ,,Si prekrásna, sestrička...“
,,Nie,“ píplo vtáča, ktoré sa úzkymi pažami zastieralo pred jej nekompromisným pohľadom ,,Ja nechcem!“
Staršia však posunula ruku nižšie. Dážd bubnoval a tlmil bolestivé výkriky. Telo na tele. Sestra na sestre. Mlynárky mladučké, múčne, vláčne a tak rozdielne, napriek sesterstvu v ich krvy. Jedna stratená v hriechu, popohnaná Luciferom, tá druhá poddávajúca sa Božským zákonom dobrotivého neba, zosielajúc jednu nevyslyšanú motlitbu za druhou. Tá mladšia pokropená vlastnou rosou na úzkom hrudníku. Tá staršia s krvou na prstoch. Hlbšie a prudšie. Pásiky svetla ktoré sa predrali cez zničené žalúzie znova krátko osvietili situáciu.
Tá poblúznená zo samoty a otrhnutia ľudského sveta, zabárala rúčku do dievčenského lona a tlačila a pohružovala sa to toho tesného tepla s akousi nepochopiteľnou rozkošou.
Tá mladšia, stabilnejšia a zmierená s vlastným osudom len kričala. Kričala o pomoc, kričala od bolesti, kričala, lebo dážd ľahko zahlušil jej tenký hlások vo svojom hluku.
Búrka pretrvávala až do rána bieleho, až kým plachty neskrvaveli tmavými škvrnami...

Svet ale išiel ďalej, nezastal, ani nespomalil. Ubiehal rovnako dôstojne, ako pred tým. Dni ponorené do monotónneho ticha prerušovali azda len bzučiace dotieravé muchy. Tá mladšia sedela na vyhriatom kameni, šaty špinavé, tvár kamenná a plietla korunku krásy pre svoju sestru, aby jej urobila radosť. Tichá, sklonená, zahĺbená do práce.
Tá staršia s úsmevom vešala biele plachty, nadhadzovala s nimi vo vzduchu, posielala tak na mladšiu vzdušné bozky na rozhorúčavené líca. Mladšia z nich ticho hľadela, síce obdarovaná neviditeľnými bozkami, ale zlomená a chorľavá. Plachty, ktoré vsiakli do seba červené fľaky v studenom pôtôčku vzišli. Ale jej vlastná duša nevedela zabudnúť na takéto veľké škvrny.
Slzy, ktoré dopadali na lúčny veniec z púpav a margarétok vyzerali ako prírodné perličky. Tá staršia si ho nasadila na hlavu, ťahajúc sestričku za ruku. Nútila ju veseliť sa, šantiť, len aby zabudla na teplé, búrkovité noci, ktoré sa pravidelne opakovali. Dve víly, každá z nich s inou ťažobou na srdci.

Samota s nimi urobila divy, vojna zničila ich osobnosť a výstrely z pušiek im natrhávali vrásky charakteru čoraz viac a viac. Už len kúsok do horúceho pekla chýbal! Už len dielik do vzácneho neba ostával! Každá sa raz poberie svojou cestou...

Lúče slnka rozliali veľký medený príval farieb po dozretom poli. Vlčie maky schovávali svoje hlávky do hodvábnych periniek. Na nefunkčnom mlyne cestička, na cestičke staršia z nich sedí a plače. Na vlasoch položený vyschnutý venček, slzy na belavých lícach a kolená zaborené v prachu a špine. Šaty rozpárané, tu i tam šev, nohy bosé, topánočky z ľanu na konča záhrady.
Staršia zdvíha uplakané oči do neba, verí že ju počuje, verí, že na ňu pozerá. Modré nebo sa tak podobá na jej zvončekovo modré oči. Zlaté pole tak povedome vonia jej nežnou dievčenskou vôňou. Čo si počne ona, ona bláznivá, sama?
,,Gabrielle,“ stoná do zeme ,,Moja malá Gabrielle!“

Gabrielle. Jej telíčko, ponorené do studeného potôčka, zamotené v plachtách, ktoré plákala. Tá mladšia sa od žialu utopila a teraz kropí vlastnými slzami deti pobláznené vojnou.

Kropí mlyn, malinovú záhradku, ošarpaný domček. Kropí cestičku na krorej behali a vsakuje sa do bielizne, ktorá sa povieva vo vánku vetra. Kropí, slzami nebeskými, svoju staršiu, svoju milovanú, svoju bláznivú sestričku. Polieva jej dáždikom suché vlásky, oživuje zoschnutý venček perlami. Vetrík stoná staršej do uška a šepká meno svojej milovanej.
,,Flóra, och drahá Flóra...“

Posledné Adieu,
víla zmáčaná pri rieke sedí.
Posledný dotyk tých,
ktorý zomreli pre
vojnu...

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu