Väčšina ľudí si myslí, že je. Ani len netušíte, ako sa mýlia.
(I keď sila pešiaka nie je v jednote, ale skupine.)
Lebo sú to proste len pešiaci. Nie sú dôležití. Nepotrebujeme ich natoľko, aby stáli za vyrazenie strelca, alebo veže. Radšej obetujeme ich. Sú to len malé okrúhle figúrky, ktoré majú byť vopred prichystanou obeťou pre našu znepriatelenú kráľovnú. Nič viac, nič menej.
Vďaka nim sa posúvame v našom živote ďalej. Rozohrávame nimi hru. Nenásilne ich vháňame do náruče istej smrti. Ničíme a devastujeme cudzí front a neuvedomujeme si, že strácame dôležitých ľudí, čo za nami stáli až do posledného dychu. Obetovali sa za nás, nemali ani na výber.
Stojí to za to, prebíjať sa životom rýchlo vpred, keď kôli tomu strácame ľudí? No tak stojí? Odpovedzte mi.
Nikto neplače nad vyhodeným pešiakom.
Nikto.
Pešiaci pre nás nič neznamenajú. Sú príliš neschopní a zbytoční na to, aby sme sa nad nimi pozastavovali. Sme tak zapálený do svojej vlastnej osobnej hry, že si ani neuvedomujeme, čo vlastne pre nás znamenajú. A pritom by sa stačilo len poriadne pozrieť... a ťahať inou figúrkou.
(Ale kto mal vedieť, že sa z veže ukáže taká sviňa? No kto?)
Až keď ich stratíme, uvedomíme si, že sme stratili pevnú pôdu pod nohami. Pešiaci sú základy nášho bytia. Ak stratíme jedného, nič sa nedeje. Ak dvoch, nuž, čo už – stáva sa. Ten tretí za to stál, zobrali sme si za to strelca. Štvrtí a piati mali proste smolu. Ten šiesti nás už trochu zamrzel. Pri siedmom si začíname uvedomovať, že sme fakt v kaši, ale nič iné nám neostáva - hráme ďalej.
Strata ôsmeho pešiaka však býva väčšinou riadnym šokom. Vtedy vytriezveme. Nastáva plač. Zbytočný. Konali sme hlúpo a veci sa už nevedia vrátiť späť. Prečo sme sa tak ponáhľali? Prečo sme boli tak trúfalí a mali hlavu plnú ideálov? Prečo sme nespomalili? Prečo sme nekonali inak?
Prečo?
***
Ja som tiež mala pešiakov. Už nemám. Všetkých som ich trúfalo povyhadzovala zo svojho života. Teraz toho ľutujem. Až po ich strate som si uvedomila ich hodnotu. Jednala som s nimi ako s... no, s pešiakmi. Nechala som ich vyhodiť, pretože som si chránila dôležitejšie osoby v mojom živote. Ktoré sa nakoniec neukázali až tak dôležité. Blbé, čo?
(Hovorím o tej veži)
Chcem ich späť, tak strašne veľmi ich chcem späť, ale nejde to. Sú preč. Pozerajú na mňa mimo šachového poľa. Keď na nich kričím, nereagujú. Už nepatria do mojej hry. Už hrá s nimi niekto iný. Niekto, komu sa oplatia byť pešiakom. Niekto, kto si ich váži viac.
***
Preto vás prosím... predtým, než pôjdete s pešiakom vpred, dobre si premyslite, či ho chcete obetovať.
Je to len pešiak.
Ale to neznamená, že nie je dôležitý.
I tie najmenšie osoby v našom živote dokážu v skutočnosti konať veľké veci. Len im treba dať šancu.
Neponáhľajte sa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
páčilo sa mi to.