V tú noc som prespala schúlená uprostred miestnosti na studenej dlažbe. Hlas Pravdy aspoň zariadil, aby nefúkal studený severák, ale teplý vánok, ktorý ma síce nezohrial, ale aspoň mi nemrzol vlastný dych pod nosom. Nevyspala som sa veľmi, predsa len, bola mi zima a na tvrdej podlahe sa dobre vyspať nedá. Celú noc ma prenasledovali nočné mory o zrkadlách a o osobách v ňom. Nakoniec som bola rada, že je ráno a že idem ďalej, lebo toto bezduché agonizovanie nikam neviedlo a akurát ma sťahovalo hlbšie dolu.
Ráno som sa zamrvila a otvorila jedno oko.
,,Dobré ráno,“ ozval sa hlas Pravdy ,,Vyspinkaná do ružova?“
V duchu som zanadávala. Trochu som totiž dúfala, že ostatné zrkadlá si pozriem bez komentárov. Ale nie. Bolo mi súdené byť prenasledovaná neviditeľnou spoločnosťou, proti ktorej sa nemôžem ani len brániť.
,,Čo ma dnes čaká?“ zakuvikala som s hlavou v dlaniach.
,,Acabit. Zrkadlo dobrých vlastností.“
,,Ja mám nejaké dobré vlastnosti?“ pozdvihla som obočie a kriticky si obzrela tretie zrkadlo ,,Myslela som, že som stelesnenie najhoršieho zla.“
Tretie zrkadlo nebolo nijak zvláštne. Zdalo sa s porovnaní s ostatnými také najobyčajnejšie, najprostejšie. Dosadené bolo do hranatého rámu a to bola jediná vec, čo ho odlišovala od ostatných zrkadiel. Ostatné zrkadlá boli guľaté, alebo oválne.
Ďalší kľuč ku pravde. Bolo to ako odomykať dvere od srdca, ktoré je zamknuté na sedem zámkov. A ja som bola teraz na treťom.
Vzdychla som a postavila som sa na nohy. Bez nálady som pristúpila ku nemu, tak aby som stála uprostred odrazu a vyčkávala. Viac sa mi páčilo do zrkadiel sa pozerať, ako do nich úplne vpadnúť. Zrkadlo úplne zčernelo, akoby mi chcelo povedať: ,,Ty nemáš žiadne dobré vlastnosti! Nič ti neukážem!“
Bola som zvedavá na svoje dobré vlastnosti. Skôr mi prišlo smutno z toho, že si ich neviem určiť sama. Až tak veľmi som sa nemala rada? Na tie zlé mi veru nestačili ani len prsty na rukách a na nohách dokopy. Veľmi som túžila zistiť, čo je na mne dobré. Chcela som vedieť, aká som – z tej druhej strany mince.
Konečne sa začali zjavovať prvé obrysy. Na čiernom povrchu sa korčuľovali prvé biele kontúry, ktoré postupne naberali svoju farbu. Až po chvíľke sa vyfarbili všetky detaily a ja som opätovne v zrkadle spoznala samú seba – rozplakanú (nejak veľmi často plačem v tejto poviedkej, že? Je fakt, že som precitlivelá. V minulosti som robila totiž fontánu a doteraz mi z toho niečo ostalo) a rozbitú ako žito. Na zemi. S fajnovým monoklom pod okom a vybitým zubom. Mohla som mať tak tri roky. Bola som maličká a drobná.
Pocítila som veľký príval emócií voči tomu decku. Chcela som vstúpiť do zrkadla, pochovať si ho v náručí a zašepkať mu do blonďatých vláskov, že všetko bude dobré a že o pár rokov sa všetko zlepší. Že sa nemá vzdávať a že má bojovať. Že sa nemá poddávať svojej slabosti a namiesto toho radšej hľadať riešenie, alebo aspoň dôvod na úsmev. Že sa má usmievať, i keď sa cíti hrozne. Že má nájsť i v tej najhoršej veci vec dobrú, optimistickú.
Pamätala som si, až priveľmi dobre, ako som sa v takých chvíľach cítila. Bezradne. Slabo. Vystrašene. Pamätám si doteraz, že ma bolieval žalúdok od toľkého strašného zvierania a že som si začala hrýzť spodnú peru, pretože som bola nervózna a tak... vyľakaná.
Na moje veľké prekvapenie sa však dievčatko v zrkadle usmialo (a zafŕkalo tak svojou rozďavenou krvavou hubou koberec v detskej izbe) a zamávalo mi. Načiahla som k nej ruku a pohladila ju po vlasoch. Aspoň cez zrkadlo. Tak, ako som to chcela vtedy na jej mieste.
Dotyky a pohladenia. Chcela som tak veľa? Tak chcela?
,,Buď silná,“ zašepkala som.
,,Ja som silná. Som najsilnejšia na svete.“ odpovedala mi. Jej hlas znel ako z veľkej diaľky.
,,Ja viem. Si to najúžasnejšie a naodvážnejšie dievčatko na svete,“ usmiala som sa na ňu a cítila pri tom, že sa mi tlačia slzy do očí ,,A ty sa nikdy nevzdáš. Počuješ ma? Dokážeš to, zvládneš to.“
Prikyvovala. Rozumela mi.
,,On si to však nemyslí,“ zvesila hlávku a uplakané oči skryla úplne pod svoju ofinu.
,,Kašli na neho,“ snažila som sa, aby mi hlas nestvrdol ako čerstvý betón – hovorila som jemne a mäkko, vedela som, že to tak chce a že to tak potrebuje ,,Ver mne. Ver sama sebe a tomu, čo cítiš. Hovorí ti niečo intuícia? Spoľahni sa na ňu.“
V zrkadle sa ozval mužský krik. Zdesene sa obzrela za seba ,,Už ide!“ zabúšila do zrkadla drobnou pästičkou ,,Nenechávaj ma tu s ním samú.“
Pokrútila som hlavou ,,Si silná. Zvládneš to,“ kládla som jej na srdce, ale musela som si hrýzť do pery, aby som sa nerozplakala – nechcela som vyzerať slabo pred tým, než ju opustím ,,Ver svojmu srdcu,“ odstúpila som od zrkadla. Jej tvárička sa mi rozmazala pred očami. Napokon úplne zmizla.
,,Hmmm, toto bolo silné,“ ozval sa duch miestnosti.
,,To každé zrkadlo musí hrať toľko na city?“ zotierala som slzy a sopeľ do rukávu ,,To sa pri každom zrkadle musím fakticky rozrevať?“
,,Ale aspoň vieš jednu svoju dobrú vlastnosť,“ odpovedal mi jemne, vo vlasoch mi šumelil jeho povestný vánok a snažil sa mi tým poštekliť líca ,,A ty si silná. Napriek toľkému plaču, že by si nimi naplnila i detský bazén. Ale slzy neznamenajú, že je človek slabý. Znamená to čosi iné. Čo, to sa dozvieš, keď sa pozrieš do zrkadla znova.“
,,Panebože, koľko krát sa musím do toho zrkadla ešte pozrieť?“
,,Ešte dva krát. Tri dobré vlastnosti sú ako horúca slepačia polievka pre dušu. Zohrejú a potešia.“
Pristúpila som o krok vpred. Tentoraz sa v zrkadle takmer okamžite zjavilo moje ja, o čosi mladšie, ale inák veľmi podobné. Ako ma zbadalo, otvorilo ústa do malého ó.
,,Panebože, ty si ale pribrala! A aká si stará!“ skríklo na mňa prekvapene zo zrkadla. Ostala som šokovane pozerať. Tá si rozhodne servítku pred ústa nebrala. Zabudla som už na to, aká skurvene úprimná povaha som bola. Aká ešte aj som.
,,Ty si sa ešte nedostala do puberty, zrejme. Však nemáš ani prsia, ani riť – si ako doska,“ rypla som si ja ,,Teraz musíš určite veľmi priťahovať svoju partnerku,“ uškrnula som sa dvojzmyselne.
,,Ako vieš o mne a mojich dievčatách?“ pozrela na mňa podozrievavo.
,,Jednoducho viem. Som predsa tvoje staršie ja. A daj sa ostrihať, vyzeráš, akoby si mala ošťatú slamu na vlasoch.
,,Ale ja nechcem kučery!“ dupla nožičkou ,,Práve som si kúpila žehličku na vlasy.“
Vzdychla som ,,Posledné, čo budeš riešiť, sú vlasy.“
,,V škole sa mi smejú. Kričia na mňa, že som lesba.“
,,No a? Vyser sa na nich. Na tú poondenú školu nebudeš chodiť večne.“
,,Nie? Odídem?“
,,Nie. Neodídeš. Je to najlepšia škola pre tvoju lenivú hlavičku.“
,,Z čoho budem maturovať?“
,,Z biológie,“ žmurkla som na ňu.
Neveriacky zaklipkala očami ,,Si robíš srandu. Biológiu neznášam!“
,,Nerobím. Dokonca aj slovenčinu budeš mať rada.“
,,Ne-ve-rím! To fakt? A kedy?“
,,Kedy? Vtedy keď...“
Zrazu sa však zrkadlo zahmlilo a náš kontakt sa prerušil.
,,Héééj. Prečo? Ja som sa s ňou chcela porozprávať. A ani neviem, čo je to za vlastnosť, že ma moje mladšie ja nazve starou a tučnou. Ale konečne to bolo niečo veselé a neroním krokodílie slzy.“
,,Boli ste k sebe až príliš úprimné. Občas netreba tak tlačiť na pílu,“ krotil ma hlások. Zdalo sa mi to, alebo sa ozýval len v mojej hlave?
,,Tak úprimné, hovoríš? A to je akože dobrá vlastnosť?“
Ostal ticho.
,,Nehodláš mi odpovedať?“
,,Chcem, aby si bola na chvíľku vážna. Prosím.“
,,Práve som ňou prestala byť a zas sa mám k tomu vrátiť?“
,,Prečo si taká?“
,,Aká?“
,,Taká, ako v zrkadle.“
,,Hm, úprimná? Viem si veci priznať. Už. Život ma prefackal natoľko, že nemám chuť sa hrajkať s ľudmi ako v bavlnke. Radšej im všetko poviem. Ich možnosti, ich príležitosti, ich šance. Radšej im naservírujem na striebornom podnose svoje nedokonalé a absolútne skazené ja a nebudem sa hrať na slečnu dokonalú. Nemám sa čím tajiť. Na všetko aj tak po čase prídu. Takto od seba odfiltrujem aspoň odpadlíkov, ktorý sú povrchní.“
,,Si až príliš úprimná. To je málokto.“
,,A príliš otvorená a indiskrétna. Ja viem. Práve preto by som to nikdy neradila k tým dobrým vlastnostiam.“
,,Ale ja áno. A mnoho iných ľudí tiež – úprimnosť sa cení.“
,,Aj tak to zrkadlo mohlo ukázať i inák a nie takto.“
,,Nepitvaj sa v tom a pristúp k nemu do tretice. Nech to máš za sebou.
,,A vy mi nerozkazujte, vážený pane!“
,,PADAJ!“
Prečo sa dokážem pohádať i s neexistujúcimi ľudmi a ešte k tomu vo svojej vlastnej poviedke? No prečo? Ale späť k zrkadlu Acabit.
Na posteli ležalo dievča a ticho niečo zapisovalo do zápisníka. Izbe sa rozliehal len škripot plniaceho pera. Zelené oči zamyslene študovali svoje napísané vety a pery šepkali ďalšie a ďaľšie slová. Fantázia prenesená na papier a túžba ukrytá v jej hravých slovách. Tak patetické.
Prudko otočila hlavou a obzrela sa po prázdnej miestnosti. Zrenice sa jej zúžili strachom a v zelenej dráhe očí sa jej odrazil obrys postavy. Usmiala sa a zamyslene niečo pripísala. Keby to tak bola pravda, keby to tak bola skutočnosť. Prečo fantázia ostane vždy len fantáziou a nie je niečím viac? Prečo všetky tie sny sú len štipka nezmyslov? Zamyslene žužlala koniec pera a na tričko jej kvapla modrá atramentová slina.
Zrkadlo znova stmavlo.
,,Toto uhánem i bez teba,“ ozvala som sa prvá, skôr než mi stihla Pravda skočiť do reči ,,Mám búrlivú fantáziu, nadanie písať, som proste geniálna a prudko nepochopená umelkyňa!“
,,Pridáva to na tvojej inakosti – či skôr zvláštnosti. Vyber si a nazvy to ako chceš. Vieš, že je to nebezpečné. Často spájaš sny s realitou a potom to prežívaš. Niekedy ani nevieš odlíšiť skutočnosť od výmyslov. Niekedy si tak veľmi želáš, aby sa isté veci stali skutočnosťou, až sa ňou naozaj stanú. Prifarbuješ, preháňaš, vyčačkávaš – akoby si nebola spokojná so svojím obyčajným životom.“
,,Obyčajným životom, kde každý vyrastie na otravného a hlúpeho dospelého,“ odsekla som podráždene ,,Akým ste i vy.“
Za trest mi prišla facka od studeného vetriska.
,,Aj ty dospeješ.“
Toľko krát omieľaná veta.
,,Každý dospeje. Ale ja budem mať aspoň vždy pochopenie pre tieto veci.“
,,Pre tieto hlúposti? Prečo ti na nich toľko záleží?“
,,Kebyže nemám svoje sny, nikdy nebudem šťastná.“
,,Nikdy," doplnila som po chvíľke ticha.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nerob to, pretože mimo týchto troch vymenovaných vlastností, máš k dispozícií tri kopce ďalších, tak buď silná, pozeraj sa na seba čisto, bez čiernych myšlienok= úprimne, buď sama sebou a nenechaj sa zničiť vlastnou "nenávisťou" k svojmu JA. A nenechaj sebou hádzať ako handrou. Máš váhu, máš obsah, hlavne: máš srdce, veľké a krásne srdce, plné lásky. Prosím.
Nemôžeš v dobrom ísť medzi vlkom a kŕmiť ich holou rukou, narobí to viac zla ako dobra.
A tieto poviedky sú úžasné, hlcem ich očami aj dušou. Len tak ďalej, som zvedavá na tie ďalšie zrkadlá, na ďalšie tvoje pocity, názory, strachy a nádeje. Držím palce