Venovanie: Všetkým zamilovaným idiotom (zahŕňa i Pjúr) + Ouch. A jemu.
***
Piate zrkadlo ma upútalo na prvý pohľad. Možno ani nie tak výzorom ako tým, čo zo seba vyžarovalo. Malo úplne iný nádych ako ostatné zrkadlá a vyzeralo tak krehko a nestabilne a pritom, keď som pred neho predstúpila, som pocítila jeho silnú auru, ktorá mi rozvibrovala motýliky v podbrušku. Mala som ho chuť objať. Na duši som cítila akúsi ľahkosť. Pri láske to tak už býva. Nikto mi nemusel hovoriť, že je to zrkadlo lásky. Lásku si totiž s ničím nepomýlite, jednoducho viete, že je to ona, nech už je v akejkoľvek forme a nech už je akokoľvek zlá a nemožná. A toto zrkadlo ju malo v sebe. A ja tiež.
Vždy som bola ten typ človeka, čo sa dokázal zaľúbiť zúfalo, rýchlo a beznádejne, ale nie často. Vo väčšine vzťahov to bolo jednostranné. Väčšinou ma chceli tí, o ktorých som nestála, a keď som aj k nim niečo cítila naspäť, tak to nestačilo. Potom tu bol vzťah, kde to bolo jediný krát obojstranné a ten som neuniesla, pretože ma viac ničil ako tešil. Ten rozpad som si vyčítala dodnes.
A potom tu boli ešte vzťahy, keď som stála o tých, ktorí zase nestáli o mňa. A tie boli azda najhoršie, aké len mohli byť. Lebo nie je nič horšie ako milovať a nebyť milovaný späť. A pozerať sa na to, ako tí, ktorých miluješ, odchádzajú preč za inými ľudmi. Ako sa s nimi objímajú, ako sa k nim túlia a ty nemôžeš... nič.
Láska. Nech už to bolo jednostranné, alebo obojstranné, tak som milovala dravo, nespútane a vášnivo. A bývala som verná až kým vo mne nezhasol posledný zúfalý plamienok nádeje. Moje srdce spôsobovalo požiare. Vypálené planiny porozumenia a priatelstiev. Lenže to bolo celé tak šialené a sebadeštrukčné, že mnohým ľuďom ostal pri tom rozum stáť. Zabíjala som sa pre lásku. A pri každom opätovnom páde a odmietnutí som plakala niekoľko mesiacov, ba až rokov, do vankúša a v hlave mi zúfalo dokolečka vrieskalo jedno krátke: ,,Prečo?!“
Nič nie je krajšie ako ľúbiť. Robí vás to totiž ľudskými. V tom hektickom uponáhľanom svete reklám, masmédií, peňazí a konzumu, kde sa každý pretláča dopredu a každý do vás vráža, vás to zastaví a vy si melancholicky pomyslíte: ,,Nič nie je dôležité. Iba láska a to, že ju mám v sebe a dokážem ju použiť.“
Akoby ste našli životne dôležité posolstvo, ktoré vám úplne zmení svet v ktorom ste doteraz žili.
A zrazu sa vám nechce hýbať bezdôvodne.
(Sex nikdy nebol o láske. Len bol s ňou úzko prepojený. Sex neubližoval, sex nič neriešil, sex len odkladal skutočné problémy fádneho života. Sex oblbol mozog, krátkodobo vypol, trochu utešil, trochu rozveselil. Nič viac, nič menej. Taká divne osobitná a doplnková kapitola v knihe, síce nenadvädzujúca na prechádzajúci dej, ale stále dôležitá.
To bozky, maznanie, tiché šepkanie príbehov do vlasov toho druhého a túlenie sa bolo o láske. Obyčajná prítomnosť toho druhého, tichý a pokojný dych toho druhého a prepletené prsty. To už bolo čosi viac. Alebo nie? )
Láska. Len slovo z piatich písmen? A čo ak nie. Práve láska robí človeka skutočne šťastným a hlavne ho robí šťastným dlhodobo. Robí zázraky, uzdravuje a lieči. Seba i iných. Nestačí ju len nájsť, treba aj ju cítiť. Precítiť až do samého špiku kostí. Zhlboka sa nadýchnuť a cítiť ako sa všetky žily a tepny prelievajú tým sladkobolným pocitom celistivosti. Vtedy ste skutočnou osobou. Osobou, ktorá vie ľúbiť a ktorá sa hanbí a nebojí lásky.
Sebaobeta. Sebaobeta nezvyčajná i pre najväčších sebcov bola pre lásku typická. A dôležitá.
Zrkadlo nebolo dosadené do dreveného podkladu, ale do striebra. Pridávalo mu to na istej hodnote. V sále bolo ešte jedno zrkadlo, ktoré nebolo z dreva – bolo to posledné, siedme zrkadlo, ktoré objímali mohutné kovové chápadlá. Verila som, že tieto dve zrkadlá sú v tejto miestnosti najšpeciálnejšie a najcenejšie.
,,Je čarovné,“ nežne som prešla po ľavom boku zrkadla. Zapriadlo mi pod rukami. Začínalo sa mi čoraz viac páčiť. I napriek tomu, že som sa bála, že čo tam uvidím – respektíve skôr neuvidím. Čo ak budem v zrkadle samučičká samá? Je tu vôbec ešte na tomto svete niekto, kto by ma ľúbil a vážil si ma? Ta je?!
,,Veríš na lásku?“ ozval sa duch miestnosti.
,,Nie,“ prehlásila som ironicky a prevrátila pri tom očami ,,Verím iba na príťažlivosť. Sexuálnu onú. Vesmír. The secret. Nazvy to ako chceš. I tak je to blbosť.“
,,Takže veríš.“
,,Bodaj by som neverila,“ zarmútila som sa ,,Napácha viac škody ako radosti.“
,,Čo tým myslíš?“
,,A čo ja viem. Len mám strach.“
,,Z čoho?“
,,Z budúcnosti. Že skončím sama.“
,,Je to dosť možné.“
,,Nechcem byť sama.“
,,Možno nebudeš. To nikto nevie. Všetko závisí od teba.“
,,Všetko zas nie.“
,,Možno nie všetko, ale väčšina. V prvom rade si musíš dobre vybrať.“
,,Ja som si vybrala dobre,“ rozhorčila som sa.
,,Vážne? Si na pochybách.“
,,Nie som. Som si istá. Vybrala som si správne. Ale... on to tak zrejme nechcel.“
,,Keď si si tak istá, tak sa pozri do zrkadla.“
A tak som pozrela. A vedela som, kto tam bude stáť.
Zrkadlo sa zahmlilo.
V zrkadle sa pohli tiene a ozval sa môj smiech. Nebol však veselý, ale taký cez slzy. Vedela som, že je zle.
Objavila som sa ja. A potom pred zrkadlo predstúpil on a v rukách pevne zovieral porcelánovú bábiku. Spoznala som ho takmer okamžite a cez tvár mi prešla vlna bolesti. I on bol smutný. Bolo mu to vidno na očiach, tie ho prezradili. Rozpačito som sa zahľadela na porcelánovú bábiku v jeho rukách. Čo ak ju hodí o zem? Čo ak ju rozbije? Možno však taký nie je. Možno je to výnimka.
Prečo práve on? Prečo práve ja? A prečo práve my dvaja?
,,Nie je dôležité prečo,“ ozval sa duch miestnosti ,,Jednoducho to tak je.“
,,Ale prečo som si vybrala práve jeho?“
,,Asi si na to mala dôvod.“
,,Aký?“
,,Bol ti blízky. Stále je ti blízky.“
,,Je to na hlavu. Nemôže mi byť blízky, keď už je po všetkom.“
,,Ale môže. Nie je dôležité či to skončilo, alebo ani nezačalo. Dôležité je, čo je v tebe.“
,,A vo mne je...“
,,On.“
,,Kurva.“
,,Nenadávaj.“
,,Do prkýnka.“
,,Ty moja malá,“ ozval sa on ,,Ty moja malá, hlupučká Ivi, čo si nevie dávať na seba pozor.“
,,Ty idiot,“ ozvala sa moje ja, pričom sa usmievalo, smialo a plakalo zároveň.
,,Nuž,“ nevedel čo povedať. On nikdy nevedel čo povedať. Radšej bol ticho.
,,Ono je to také absurdné,“ smrkla ona ,,Také... na piču.“
,,Ja viem, ja viem. Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“
,,Naozaj?“
,,Neboj sa, bude.“
,,Sľubuješ?“
Zaváhal: ,,Sľubujem.“
Jemne ma objal a moje ja v zrkadle sa rozrevalo. Hanbila som sa zaň. Hanbila som sa za to, že tak často plačem. Bábiku mi vtisol do náručia a na čele som pocítila jeho vlhké pery. V skutočnosti som ich nemohla pocítiť, veď som sa len pozerala do zrkadla, ale vedela som si živo prestaviť, že tu stojí teraz so mnou a bozkáva ma na čelo. Pichlo ma pri tej predstave pri srdci. On tu pre mňa nebol. Už nie. Ale i tak bol taký skutočný, taký... reálny.
Potom sa odtiahol a pozrel na bábiku v mojich rukách. Nehodil ju o zem ako ostatní. Podal mi ju. Dosiaľ to ešte nikto neurobil a mne prišlo z toho clivo. O toto prichádzam? Tohoto som sa musela vzdať? Prečo?
,,Ja ťa rozbíjať nebudem,“ zašepkal mi do ucha.
Nemo som prikývla. V zrkadle, i naživo.
,,Nechcem ťa stratiť.“
,,Ani ja teba. Ľúbim ťa.“
,,Ale...“
,,Ja viem. Nedokončuj to, viem čo mi chceš povedať.“
,,Tak.“
,,Je mi to ľúto.“
,,Aj mne.“
,,Prečo všetky moje príbehy musia končiť zle?“
,,Neviem. Si smutná?“
,,Nie. Som šťastná v nešťastí.“
,,Dokedy to chceš v sebe potláčať?“
,,Dokedy sa len bude dať.“
,,Zvládneš to?“
,,Ja zvládnem všetko.“
,,Ivi.“
,,Čo?“
,,Ivi.“
,,Neopakuj moje meno dokolečka. Rozčuluje ma to.“
,,Dobre.“
Pozreli sa na seba. Vedela som, že by sa radi pobozkali. Obaja. Ale neurobili to.
Spustil jej ruku ,,Zbohom.“
Po lícach sa jej kotúľali slzy ako melóny.
,,Zbohom.“
Odišiel.
Odišla.
Zrkadlo sa zaclonilo.
Keď sa odostrelo, na zemi boli už len črepy z porcelánovej bábiky. A ja som prišla konečne na to, že to nie ostatní rozbíjali porcelánové bábiky. Ale že som ich rozbíjala ja sama.
,,Som v prdeli," zašepkala som ticho.
,,Nie si," ozvala sa Pravda.
,,Som v prdeli a ja som strašný idiot."
Tentoraz mi už neodpovedal. Mlčanie znamenalo súhlas.
Asi toľko k láske. A k porcelánovým bábikám.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ouch
23. 6.júna 2012 23:36
ďakujem. nemyslím len to venovanie, ale tak celkovo.
Napíš svoj komentár