Vôbec som neverila tomu, že už sme za polovicou. Už len štyri zrkadlá i s týmto a môžem ísť domov. Lenže čo zo mňa ostane, keď prejdem celou zrkadlovou sálou? Budem to vôbec ešte ja, alebo budem úplne iný človek? Možno sa pod ťarchou pravdy zozbieranej zo zrkadiel zrútim. Alebo ma to možno práveže nakopne k zmene a ja sa so hrdo zozdvihnutou bradou pustím do zdolávania prekážok. Ale ktohovie, čo bude na konci. Koniec je ešte tak veľmi ďaleko a ja som teraz presne v strede. Pri zrkadle nenávisti. Čakala som, že prejdeme ku zrkadlu zlých vlastností, ale akosi sa tak nestalo.
Opatrne som si zrkadlo obhliadla a pri tom som si dávala pozor, aby som bola v dostatočnej diaľke od neho. Ešte som nechcela vidieť osobu, ktorú najviac nenávidím. Nebola som na to pripravená. Z časti som dúfala, že to bude naozaj tá osoba, ktorú si myslím. Otec. To jemu som naposledy kričala do tváre, že ho nenávidím, predtým, než ma uderil do hlavy a začal ma škrtiť. On ma tiež nenávidel. Sám to povedal. Boli sme si kvit.
Vždy keď spomínam na otca, necítim ľútosť, ani skleslosť, dokonca ani smútok . Cítim pálčivý hnev, taký silný, že sa v tej chvíli ani nespoznávam. Žlč mi klokotá vysoko cez pažerák až do ústnej dutiny a tam sa mieša so slinami, slzami a slovami plnými škreku a odporu. Dlane sa mi zovierajú v päsť a sú pripravené brániť sa. I keď neviem poriadne udrieť a som slabá ako mucha v tornáde, pri otcovi mi hnev dodával zrejme božskú silu. Keď sa mlátite s hnevom, dokážete oveľa viac. V nohách sa mi intuitívne sťahujú svaly, pripravené na útek, respektíve na útok, keď budem len zbesilo kopať a kopať okolo seba, dúfajúc, že ho zasiahnem.
Zrkadlo nenávisti bolo čierne ako smola. Z jeho povrchu vytŕčali malé bodavé ostne, ktoré mali na svojich špicoch zaschnutú červenú farbu. Žeby krv? To zrkadlo ozaj vyzeralo tak, že by bolo schopné bodať. A sklo zrkadla nebolo úplne tak striebristé. Malo skôr sivastý odtieň a nežiarilo tak, ako ostatné zrkadlá. Zrejme bolo vyčerpané z toho, že sa musí pozerať na osoby smutné a nahnevané a preto stratilo zo svojho pôvabného šarmu. A tiež malo jazvu. Dlhá puklina sa mu ťahala cez polovičku povrchu. Zrejme doňho niekto udrel a ono popraskalo.
Zhlboka som sa nadýchla a urobila pár malých krokov vpred. A čakala som.
Nič. Zrkadlo sa nezmenilo. Stála som tam ja, taká aká som a úplne bez zmeny. Neisto som sa na seba pousmiala, ale na jazyk sa mi začínali drať neisté otázky. Prečo sa nič nedeje? Prečo sa zrkadlo nemení? Je pokazené? Ja som pokazená? Nevie zistiť koho nenávidím, pretože nenávidím veľmi veľa ľudí a teraz sa nevie rozhodnúť?
,,Ehm,“ ozvala som sa opatrne, pričom som stále nespúšťala zrak zo zrkadla, aby som niečo neunáhlila ,,Myslím, že to zrkadlo nefunguje. Nikoho mi neukazuje.“
,,Ja myslím, že funguje perfektne,“ odmietol moju odpoveď duch miestnosti ,,Pozri sa poriadne. Koho tam vidíš?“
A tak som sa pozrela znova a ešte raz. Dlane sa mi od nervozity potili.
,,Nikoho tam nevidím,“ hlesla som nespokojne ,,Som tam len ja,“ dodala som prekvapene.
,,Lebo možno nikto iný tam byť nemá,“ šepkal mi do ucha hlások ,,Si tam len ty, pretože tam máš byť len ty.“
Začínalo mi byť v tom jasno.
Chcela som zaprotestovať.
,,Ale - “
,,Ten koho nenávidíš, stojí v zrkadle. Rovno pred tebou. Pozri sa poriadne,“ nakázal mi ešte raz. Chrbát mi oblial chlad a ja som sa striasla. Napadla ma hrozná myšlienka – čo ak naozaj nenávidím najviac človeka, ktorého vidím v zrkadle. Teda seba samú. Je možné, aby som najväčšiu nenávisť cítila voči sebe samej? Až natoľko sa nemám rada?
Odraz v zrkadle na mňa hľadel vážne a so záujmom. Tváril sa trochu ustarane, medzi nosom a obočím sa mu zjavila hlboká vystrašená vráska. Skrčila som dlane do päste. Zrkadlový odraz to urobil tiež. Nastavila som ruku ku zrkadlu.
On ju však nenastavil. Nechcel sa so mnou spojiť.
,,Ty ma nenávidíš,“ nebola to otázka, len suché prehlásenie.
Moje ja smutne prikývlo.
,,Prečo?“
Potriaslo ramenami a pozrelo na mňa vyčítavými očami. Toľko výčitiek v jednom pohľade som už veľmi dlho nezažila. Zasiahlo ma to. Chcela som to napraviť, ale... nevedela som ako. Prečo práve ja? Prečo nie niekto iný?
,,Nikdy si si neuvedomila, ako strašne sa nenávidíš?“ opýtal sa karhavo ,,Nikdy si si neuvedomila, ako veľmi sa nenávidíš za svoje chyby? Za svoj vzhľad, povahu, za svoje správanie?“
,,Nie,“ fňukla som hlúpo.
,,Ako môžeš mať rada ostatných ľudí, keď nenávidíš samú seba?“
,,Práveže ich si vážim a mám ich rada. Oveľa radšej ako seba. Ak by som mala vyberať medzi sebou a nimi – vybrala by som radšej ich.“
,,Nemáš ani kúsok sebaúcty?“
,,Najradšej by som sa premenila na chleba a nechala sa rozsypať na námestí pre holuby,“ trepla som prvé, čo ma napadlo. Vyšlo to zo mňa úplne spontánne.
,,Nemôžeš sa rozdávať. Nič z teba neostane. To čo robíš nie je ani obetavé a ani dobré. Je to hlúpe. Riskantné. Raz sa zobudíš a zistíš, že ťa celú ľudia vyďobali a z teba ostala len prázdna škrupina.“
,,Vždy som bola ako tie papierové dievčatká,“ povedala som tlmene a ponorila som sa do spomienok ,,A každý si ma vyfarbil a vystrihol podľa seba. Raz som bola ružová, raz modrá. Vždy som chcela byť pre niekoho dokonalá a preto som sa tomu nebránila a nechala som ľudí, nech si robia so mnou čo chcú. Lenže väčšinou ma na koniec i tak pokrčili a zahodili. Mám vôbec svoju identitu, alebo som len socha, ktorú sa viacero sochárov rozhodlo vymodelovať podľa seba? Kto som? Som to ešte ja?“
,,Môžeš to zmeniť.“
,,Ako? Ako to môžem zmeniť,“ chytila som sa jeho slov ako topiaci sa slamky.
,,Uvedom si, že ľudia ťa majú radi takú aká si.“
,,Tomu neverím,“ zrušila som ho automaticky ,,Veď ja som... nikto. Nezáleží na mne. Záleží na ostatných. Ostatný budúcnosť majú. Ja nie. Som odsúdená do záhuby,“ rozvlykala som sa. Veľmi na mňa doľahlo to, že nemám rada samú seba – neposúvam sa dopredu, len sa topím na tom istom bode.
A bola som druhým človekom, čo sa pustil vlastnou päsťou do zrkadla nenávisti. Už som vedela, prečo ho ten človek predomnou chcel rozmlátiť. Pretože nemal rád sám seba. A nie je nič horšie, ako nenávidieť seba samého.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Vždy som chcela byť pre niekoho dokonalá a preto som sa tomu nebránila a nechala som ľudí, nech si robia so mnou čo chcú. Lenže väčšinou ma na koniec i tak pokrčili a zahodili. Mám vôbec svoju identitu, alebo som len socha, ktorú sa viacero sochárov rozhodlo vymodelovať podľa seba? Kto som? Som to ešte ja?
Napíš svoj komentár
(ach)