,,No nehovoril som?“ o vlasy sa mi obtrel jemný vánok, aby mi dal najavo, že je ešte stále tu a že ma vníma.
,,Drž hubu,“ precedila som ticho cez zuby ,,A daj mi pokoj.“
,,Čaká ťa ešte šesť zrkadiel. Chceš sa pri každom takto zdržovať?“
,,Chcem, aby si mi dal pokoj!“ zrúkla som už na plné ústa ,,Nezaujímajú ma nejaké hlúpe zrkadlá. Ak bol toto začiatok, ako sa budem cítiť na úplnom konci? Nikam nejdem. Budem tu.“
,,Ty si chcela vedieť pravdu. Mohla si tušiť, že to bude pomerne bolestivá záležitosť. A ak chceš ísť von, musíš prejsť všetkými zrkadlami. Niektoré budú i príjemné. Naozaj. A teraz sa vydrap na tie svoje nožičky a choď k druhému zrkadlu.“
,,Aké je ďaľšie zrkadlo?“ zamumlala som do zeme.
,,Affres.“
,,To neznie zle.“
,,Vieš, čo je to za zrkadlo?“ opýtal sa ma vážne.
,,Nechcem to vedieť,“ postavila som sa rýchlo na nohy a s bojovne vystrčenou bradou som si to nakráčala rovno k druhému zrkadlu ,,Tak sa ukáž!“ prekrížila som ruky cez prsia.
Zrkadlo Affres vyzeralo zvláštne. Na samom vrchu malo zvláštne hlavice, ktoré vyzerali ako lebky. Zrkadlo smrti, žeby? Ukáže mi ako zomriem. Okraje lemovali malé detailné vyrezávané obrázky ľudí, ktorý... kričali. Oblizla som si suché pery a prešla prstom po skle.
,,Tak sa ukáž.“
Jeho hladina sa rozčerila a ja som spadla rovno do čiernych vĺn.
Otvorila som oči. Bola som vo svojej izbe. V izbe bolo však pochmúrne tmavo a všetky žalúzie na oknách boli totálne rozlámané, avšak zatiahnuté. Nepresvitalo cez ne do miestnosti ani len kúsok svetla. Všetok nábytok bol preč a jediné čo mi v izbe ostalo, bola rozheganá stolička. Za dverami izby som však počula hlasy. Niekto ma však zamkol, čo sa mi vôbec nepozdávalo. Pritisla som ucho na dvere a započúvala do spleti hlasov.
,,Nemôžem ju ani cítiť,“ ozval sa ženský hlas ,,Nemôžem sa na ňu dívať. Je to tak odporné decko, chcem, aby šlo preč. Poďme preč od nej. Nechajme ju tu a poďme preč.“
,,Odzačiatku som ti vravel, že s ňou budú problémy. Mala si ísť rovno na potrat,“ začula som ďalší hlas, tentoraz mužský – z ktorého sa mi zježili všetky chlpy. To bol otec. Často tieto vety používal ,,To nevychované prasa nás len ničí. Nanič dcéra. Len si píše tie svoje trápne poviedky a pri tom si neuvedomuje, že ich majú všetci za smiešne. Mali sme ju vyhodiť z domu skôr než...“
,,... neznášam ju. Nenávidím ju. Nič pre mňa neznamená. Je to vzduch,“ ozval sa niekto iný. Ten hlas ma úplne prebodol cez srdce. Vravel to človek, ktorého som milovala hádam najviac na svete ,,Neviem, čo si o sebe myslí. Že mi je vzácna? Ona? Ale prosím vás!“
Tie slová boleli.
,,Nikdy som ju nemal rád,“ ďalší hlas. Najprv som ho nevedela k nikomu priradiť, ale keď prehovoril znova, úplne so mnou trhlo ,,A ona si domýšlala, že by mi mohla pomôcť. A pritom je to obyčajná chudera, ktorá nevie pomôcť ani sama sebe.“
Ozvalo sa otváranie vchodových dverí a hlasy odchádzali preč. Nechali ma samú. Samota. Bez kontaktu. Bez ľudí. Prázdny chlad, ktorý mi vzal ľudské teplo a ľudskú spoločnosť.
,,Nie!“ pristihla som sa pri tom, že kričím a búšim päsťami do zamknutých dverí ,,Nenechávajte ma tu samú! Vráťte sa! Urobím čokoľvek, len sa vráťte!“
Za dverami len počujem chladný smiech a hurónsky rehot ,,Na to zabudni, Ivana.“
Ivana. Srdce mi búši ako splašené. Tak ma volali len keď som urobila niečo veľmi veľmi zlé (čo sa nestávalo často). Alebo ma tak volajú ľudia, čo ma nenávidia a nemajú radi.
Vedia, že neznášam, ak ma tak niekto volá a tak si to prevaľujú na jazyku ako lahodný cukrík ,,Ivana, Ivana, Ivana. Ivana.“
Ďalší smiech.
Ocitám sa sama v tmavej izbe. Bežím ku oknám a chcem ich otvoriť. Lenže sú zabarikádované a priklincované. Neviem ich otvoriť. Zmocňuje sa ma bezútešné zúfalstvo. Skúšam odhrnúť žalúzie, ale nejde to. Nemôžem sa ani len pozrieť von. Je mi z toho zle. Chcem ísť preč. Nedokážem byť zavretá sama v jednej miestnosti. Sama, bez ľudí. Sama.
Zrazu niekto prichádza. Srdce sa mi s nádejou rozbúši. Počujem, že ma niekto odomyká a ja sa otáčam čelom k dverám.
,,Ja nezabúdam,“ šepne jeho hlas medzi dverami ,,A spočítam ti to.“
Do izby prichádza otec.
,,Nie,“ cúvam, ale nie je kam a vrážam do stoličky – jediného nábytku v mojej izbe ,,Nedotýkaj sa ma, nedotýkaj sa ma, ty všivák!“
Oči má podgurážené a ukazuje na mňa roztraseným prstom ,,Špeciálne pre teba, zlatko,“ vyťahuje z špinavej bundy pištol, ktorú pomaly, ale isto na mňa namieri ,,Som si pre teba prichystal toto. Nebála si sa predsa tohto odjakživa?“
Srdce mám natlačené krku. Mám pocit, že sa zadusím. Čisto v obrane schmatnem stoličku a oženiem sa ňou. Chytí ju a zlomí na polovicu. Vždy bol silný a hrozivý.
Zrazu počujem len výstrel, prerušovaný mojim hlasným krikom.
Znova sa ocitám na zemi. V porovnaní s plačom pri prvom zrkadle je toto ťažký kaliber a ja sa neviem zmohnúť ani na jedno slovo. Celý chrbát, šiju a vlastne i čelo mám pretečené potom. Hlava mi treští a stále počujem ako niekto na mňa kričí mojím menom. Znie to ako nekonečná ozvena. Buchnem päsťou do zeme aby som sa prebrala. Oškriem si hánky.
Už dávno nepozerám do zrkadla, dokonca sa pristihnem pri tom, že od neho zdesene cúvam. Plazím sa po zemi ako had. Chcem byť od neho čo najďalej. Všimnem si, že ruky sa mi trasú a hryzáky mám s drvivou silou zatlačené do môjho jazyka, aby som nekričala. Strašidelné obrazy zo zrkadla mi nejdú vytĺcť z hlavy a stále sa vidím stratená a samá vo svojej izbe.
,,Máš strach zo samoty?“ opýta sa úplne zbytočne. Viac netreba.
,,Nie,“ zahlásim ironicky. Nepochybujem, že videl v zrkadle to isté čo ja.
,,Strach je ľudská vlastnosť. Nemáš sa za čo hanbiť.“
,,Na to ti kašlem,“ zviecham sa zo zeme, pričom si všimnem, že mám stále vyklepané kolená ,,Pokiaľ ho neukazujem nepriateľovi, je dobre. A ty si mi hovoril, že tu budú aj príjemné zrkadlá. Toto rozhodne príjemné nebolo.“
,,Napríklad, teraz nás čaká vcelku príjemné zrkadlo.“
,,Neverím tomu.“
,,Prečo sa bojíš byť sama?“
,,Od toho tu nie si, aby si mi robil psychológa,“ odpoviem mu celku drzo ,,A byť sama a byť opustená je celkom rozdiel. Ja potrebujem ľudí. Potrebujem, aby ma držal niekto za ruku a viedol ma. Ja nemôžem byť sama. Bez ľudí som totálne stratená. Však ja sa neviem ani rozhodnúť vo výbere nanuku, nieto ešte v ostatných veciach.“
,,Je v tom len toto?“
,,Potrebujem, aby ma niekto strážil, niekto brzdil a pevne držal pri zemi. Kebyže nieto ostatných, zrejme vyletím do oblakov a nikto tomu nezabráni. Ja sa nechám ľahko uniesť. Nie som stvorená na to, aby som žila sama. Ku svojej zdravej existencií potrebujem partnera, spoločnosť, či priateľov. Hocikoho. Samej by mi asi ruplo v bedni.“
,,Lenže ty nie si sama.“
,,Nie, nie som.“
,,A uvedomuješ si, koľko ľudí za tebou vlastne stojí?“
Na malú chvíľku sa zamyslím: ,,Nie. Pre istotu už radšej s nikým nepočítam.“
,,Prečo?“
,,Lebo nakoniec všetci odídu,“ hlesnem sklamane ,,Všetci do jedného."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
3
v mojom by boli isto pavúky
lebo všetko, čoho som sa bála sa mi deje
lebo všetko, čoho som sa bála sa mi deje
5
V mojom by bola smrt mojej rodiny alebo cloveka ktoreho mam velmi rad :/
Napíš svoj komentár
a ak niekde existuje ta ulicka,chcem do nej vkrocit i ja.