,,Toto,“ ozval sa hlas ,,Je zrkadlo Appel.“
Nič mi to nehovorilo.
Ale bolo obrovské. Okraje mu lemovali rokokové vlnky a keď som sa lepšie prizrela, zistila som, že pôvodne bolo červené, len sa z neho farba ošúpala a tak bolo vidno len pôvodný hnedý náter.
,,Je to zrkadlo túžby. Odráža v sebe len tie najvrúcnejšie a najtajnejšie želania.“
,,Toto mi je najaké povedomé,“ povedala som uštipačne.
,,Keď si taká hrdinka, tak sa pozri na to, čo ti ukáže,“ napomenul ma hlas ,,A uvidíme, kto sa bude smiať naposledy.“
Preglgla som a pristúpila k nemu bližšie.
Zrkadlo sa zahmlilo.
Plytko som dýchala a pozerala sa na samú seba. Môj odraz sa vydesene triasol a hrudník sa mu zdvíhal v nepravidelných intervaloch. Okolo svojho zrkadlového ja som videla priezračnú hmlu, ktorá bola čoraz intenzívnejšia a hustejšia, až moje zrkadlové je úplne obalila a pohltila. Chvíľu sa nedialo nič. Začínala som byť vyľakaná.
V hlave mi šrotovalo. Čo môže byť mojou najželanejšou túžbou? Bezmocne som hľadala v sebe samej odpoveď, ale nevedela som ju nájsť. Prišla som si hrozne stratená. Odpovie mi Appel, alebo je to len nejaký žart?
,,Už to bude,“ odpovedal mi hlas ,,Aha.“
Zrazu sa čosi v zrkadle pohlo. Prižmúrila som oči a poriadne sa doňho zahľadela. Z hmly sa vynáral obrys postavy. Čím bližšie bol, tým viac som strácala v sebe posledné zvyšky trpezlivosti.
Bola som to ja. Trochu iná. Trochu staršia, o dosť spokojejšia a oveľa krajšia. Z očí mi sršalo šťastie. Žena v zrkadle sa trúfalučko pousmiala a pohladila si maličké vystupujúce tehotenské bruško. Som tehotná. Mám deti? Môžem mať deti? Tá myšlienka ma prekvapila a pobavila zároveň a tiež som sa nad tým usmiala. Toto je môj najtajnejší sen? Myslela som, že -
Moje staršie ja sa neprestávalo usmievať. Vytiahlo nožík a skôr než som stihla zúfalo zaškrečať, porezalo si ruku. Na biele šaty jej kvapkala krv. Ale nevyzerala zdesená a nad mojou reakciou sa tiež len pousmiala. Nastavila ruku smerom ku mne a ukázala mi ranu. Bola hlboká. Príliš hlboká na to, aby sa zahojila. Zhnusene som odvrátila zrak, ale podivná osôbka v zrkadle (som to naozaj ja, som naozaj tak pekná?) žmurkla a pohľadom mi naznačila, že sa mám znova pozrieť na jej skrvácanú ruku.
Otočila som pohľad na jej zápästie a skoro som zhíkla. Rana sa zacelila. Iste, bola stále krvavá, ale vytvorila sa na nej chrasta. Konsternovane som striedavo civela do zrkadla, na svoju ruku a na jej ruku a snažila sa vstrebať to, čo sa mi snažila naznačiť. Pochopila som to, ale bolo to tak nereálne, tak nemožné. Neexistujúce! Nedá sa to liečiť, jednoducho nedá. Ja. Sa. Nehojím. Slová mi padali zo srdca ako ťažké balvany. Tak ťažko sa mi to priznávalo. Ja sa nehojím.
Keď som sa jej pozrela do tváre, previnilo sa zachichotala a ja som konečne spoznala samú seba.
,,Nezabúdaj, že Appel ukazuje len to, po čom túžime. Neukazuje nám predpoveď budúcnosti, nie je to veštba, ktorá sa za každých okolností splní. Je to len túžba,“ vysvetľoval mi hlások do uška ,,Ktorá sa nikdy nemusí naplniť.“
,,Čiže... ja nikdy nebudem zdravá.“
,,Je to dosť možné. A musím ťa upozorniť, že toto zrkadlo je dosť nebepečné. Hoci nás túžby poháňajú v živote dopredu, môžu byť i ohrozujúce. Nie všetky túžby sú realizovateľné a to nerobí dobrotu. Veľa ľudí v tých zrkadlách vidí absolútne absurdnosti a stačí máličko, pohľad do zrkadla dokonca, a majú istotu, že tie veci sa im raz splnia. Premárnia život zbytočným čakaním a na konci ich cesty si uvedomia, že prišli oveľa.“
Prehltla som množstvo slín v ústach a štiplavo dodala: ,,Čiže máme byť spokojní s tým čo máme. Aké... nečakané.“
,,Nemáme vždy to čo chceme. A my to vieme.“
,,Toto sú moje slová.“
,,A ja som si dovolil ich použiť, pretože sú na túto situáciu ako našité.“
Pohladila som stenu zrkadla, akoby som sa ženy mohla dotknúť ,,Ale ona je šťastná,“ ucítila som len chladivé sklo a sklopila prsty. Tak šťastná, že som sa nemohla na ňu vynadívať. Usmievala sa tak, až ma z toho bolelo srdce. A bola tak nádherná.
,,Ona neexistuje. Nemáš jej čo závidieť.“
,,Mohla by existovať,“ protestovala som a ani som poriadne nerozmýšlala nad tým, čo vlastne rozprávam ,,Nikto nepovedal, že sa nevyliečim.“
Začínala som tou myšlienkou byť posadnutá a v hlave mi hučalo ako roj sršňov – Budem zdravá!
,,Ideme,“ ozvalo sa tvrdo ,,Začínaš si to priveľmi pripúšťať k srdcu. To sa stáva, keď pridlho stojíš pred týmto zrkadlom, alebo keď priveľmi rozmýšlaš o jednej veci. Isté veci ti začínajú pripadať reálne, hoci ani zďaleka reálne nie sú. Kážem ti, poď!“
,,Nie, nechcem ísť preč! Neodvedieš ma odtiaľto. Však som sa ani poriadne nepozrela,“ vzoprela som sa a pristúpila k zrkadlu bližšie. Cinkla som rovno o sklo ,,Toto som ja,“ zašepkala som a vzduch z mojich úst vytvoril na zrkadle malý zaparený obláčik.
Lenže znova sa zdvihol vietor a jeho neviditeľná sila ma odtiahla od zrkadla. Chcelo sa mi kričať, plakať, driapala som rukami dopredu proti vetru, ktorý ma však nekompromisne odtláčal. Nôžky sa mi preplietali pospiatky preč, smerom viac do chodby. Len jediný pohľad - !
Lenže žena už v zrkadle nebola.
A mne sa v tom momente uľavilo a rozplakala som sa.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
rozplakala si ma.
videla by som to isté ale za ruku by som ešte držala Jeho.
videla by som to isté ale za ruku by som ešte držala Jeho.
3
Napíš svoj komentár
...a ja som videla v jeho naruci. V jeho jedinom. Vedela som, ze je to nerealne, pretoze uz...
ale bol to krasny pocit.