Šepot

A vidíš ho. Nesie sa pôvabne, napriek tomu, že sa šuchtá cez vlastné nohy. Jeho duša ide ustráchaná kúsok za ním. Vieš, že je to on. Zarazíš sa a zastavíš sa v pohybe. Má kúzlo. To, čo ťa núti robiť veci rýchlo, pri ňom nefunguje. Stojíš a dívaš sa.

,,Som smutný."
Hlas. Ako jemné pohladenie.
Čo? Prosím?
,,Som tu. Vidíte ma niekto?"
Pery sa mu nehýbu. Má ich pevne zovreté, sánka je zaťatá. Ako keby ho boleli zuby.
Si zmätená.
Cítiš ho. Počuješ ho. Prehovára ti priamo do vnútra a ani si to neuvedomuje.
,,Plná ulica ľudí a ja som tu medzi nimi."
Smutné oči sklopené v spomienkach.

,,Zdvihni ich," prosíš ho ,,Pozri sa na mňa."
Iba zažmurká. Nepočuje ťa.
Vzdychneš.

Pár sekúnd.
Okolo teba sa pretriasajú pestrofarebné šmuhy kabátov, šum, pohyb a krik, ľudia idúci okolo a hravé teplé lúče jarného slnka hladiace ti tvár. Periférne vnímanie sa stráca. Sústredíš sa len na neho.

Prižmúriš oči. A plne sa snažíš preniknúť do jeho duše.

Blíži sa k tebe. Neodtŕha hlavu od zeme. Dlhé vlasy mu zakrývajú bledé líca a jemne sa hojdajú v rytme chôdze. Doľava, doprava, doľava, doprava. Prejde okolo teba. Stojíš ako obarená, lebo príval emócii, čo sa ti od neho donesie ti vyrazí dych. Sú tak silné.

Smútok. Pocit zbytočnosti. Jej úsmev. Meno. Šál. Vôňa. Steny budov. Chodník. Rovno. Stále ísť rovno. Žiť. Prežiť. Strach. Káva. Beznádej. Samota. Efekt. Hra. Život. Spadnuté ideály. Ľahostajnosť. Hnev.

Otočíš sa za ním.
,,Som až tak neviditeľný?"
,,Nie si," odpovieš si v hlave ,,Ja ťa vidím."

Odpoveďou ti je len jeho chrbát s gitarou a nekonečný smútok. Keď sa stratí v dave, jeho myšlienky sa s tebou pretrhnú a ty len mykneš ramenami a ideš ďalej.

On nevie, že existuješ.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu