Deje sa čosi zvláštne. Nie vôkol mňa, ale vo mne. Najskôr je to strach, ktorý mi bráni radovať sa naplno. Vždy je tam nejaké ALE a za ním ešte výkričník.
Opatrnosti nie je nikdy dosť.
I teraz cítim, že by som mala byť opatrná - vo výbere slov, v písaní blogu. Vo svojom živote celkovo. Je to ako učiť sa prvý krát chodiť - kráčate s nevôľou, robíte malé krôčiky a máte neustále pocit, že každú chvíľu spadnete.
Práve pádov sa bojím. Nechcem ich už zažiť. Nie v plnej sile, nie toľko po sebe.
Mám dojem, že mi narodeninové blogy odjakživa prinášali len nešťastie.
Pretože všetko čo som v nich spomenula sa pokazilo, zničilo, alebo len jednoducho vyprchalo. Nie vždy to bolo mojou vinou, i keď pripúšťam, niekedy som tomu značne dopomohla.
Máj bol vždy najhorší mesiac v roku. Mal tendenciu sa zhoršovať, až nakoniec úplne vybuchol pred začiatkom júnových dní. Prišla lavína problémov, ktoré ma celú pohltili a utopili.
Vždy to prinieslo kopec neznesiteľnej nárazovej bolesti. Aby som mohla po ďalšie mesiace nosiť nové bremeno, nový kríž - a následne sa stať ešte viac silnejšou, viac schopnejšou s pokornejšou.
Naučilo ma to vážiť si veci čo mám. Lebo viem, že ich môžem kedykoľvek stratiť. Hoc aj zo dňa na deň.
Akoby toho nebolo beztak dosť.
Máj - nestalo sa tak raz. Ale už tri krát po sebe a úprimne, neviem sa rozhodnúť, ktorý z tých májov bol najhorší.
Mám pocit, že sa i teraz niečo zlé stane. Bude aj tento máj takýto, bude nasledovať svoje každoročné tradície a zvyky?
Vražedné ticho pred búrkou.
Čo to bude tento rok? Koho si máj vezme a čo zničí? Koho mi pridelí a čo spôsobí? Čo, alebo kto, bude jeho jarnou obeťou?
Mám strach.
Práve strát sa bojím. Nechcem ich už zažiť. Nie v plnej sile, nie toľko po sebe.
***
Veľa som síce stratila, ale veľa som i získala.
Ľudia prichádzajú a odchádzajú, to nie je žiadna novinka. A vždy budú pády a výstupy. Kým nás niečo zrazí z nôh, príde aj niečo, čo nás zdvihne do výšin. Problémy striedajú radosti, dobré chvíle zlé a tak to vždy bude - ako na hojdačke, raz dole a raz hore, jedno musí byť, aby nasledovalo to druhé.
Akosi sa mi vety nederú pod prsty. Tak sa skúsim pohrabať vo svojich starších narodeninových blogoch, či tam nenájdem niečo o čo sa bude dať oprieť.
Aha, tu to máme.
"Svojmu staršiemu ja zároveň odkazujem – nikdy nezabudni veriť na rozprávky. Nikdy. Sú dôležité a vždy boli."
Ok, preberieme toto.
Je dôležité veriť. Veriť sebe, svojim schopnostiam a možnostiam. A tiež svojím snom a ich dosahovaniu, inak človek nebude šťastný a začne upadať. Vždy si treba nájsť bod, za ktorým sa budeme hnať a o ktorý sa budeme snažiť. Človek by nemal ostávať na jednom mieste a nehýbať sa, regresovať. Mal by ísť vstrúc novým veciam, skúšať a neobávať sa zmien.
Je dôležité mať sny, i keď nie sú vždy všetky splniteľné. Ak ničomu neveríte, po chvíli sa začnete cítiť otupne prázdny. Vlastne - vy ste prázdny.
A rozprávky? Že dobro víťazí nad zlom?
Možno je to tak. Neviem. Takéto veci sa dejú až na konci rozprávok a zrejme ešte ten koniec nenastal. Zatiaľ platí to, že svet sa nedá rozdeliť na dobro a zlo. Ono je to všetko zmiešané spolu, neoddeliteľné od toho druhého. Ani jedno nemôže byť, pokiaľ existuje to druhé.
Každá dobrá vec má svoju zápornú stránku a naopak.
A čo odkazujem svojmu staršiemu devätnásťročnému ja? Asi to, aby bolo opatrné a nebálo sa poprosiť o pomoc, keď to bude potrebovať. A aby nebolo toľko hysterické
***
V tomto odstavci som mala vymenovať pár ľudí, čo som tento rok spoznala a opísať pár pekných zážitkov s nimi a to, čo pre mňa znamenajú. Kedže som začala byť poverčivá, že mi moje vlastné blogy prinášajú smolu, tak to tak tento rok neurobím a budú to musieť oželieť.
V krátkosti - ste všetci moje pičky a pičiatka a mám vás rada. Veľmo.
***
Ach. Som stará. Stará osemnásťročná krava.
(,,Papa pedofili! Už nikdy Lolita, fňuk.")
Vždy som túžila sa zastaviť v pätnástich rokoch a od toho momentu nestarnúť. Byť navždy malým dievčatkom, bezstarostným, čo nemusí niesť zodpovednosť a čo nemusí mať žiadne starosti. Mať svoje detské výhody, lacnejšie lístky do kina a zoo a vôbec - mať ten nenahraditeľný pocit, že nemusím mať strach, lebo všetko vždy dobre dopadne.
Ten mi chýba asi najviac.
A ono to skončilo nakoniec tak, že idem odniesť lego, plyšáky a barbiny do pivnice, pretože nemám to srdce ich vyhodiť, ale v izbe mi zaberajú miesto.
O rok ma čaká maturita. A potom príde vysoká škola, definitívne potvrdenie, že už som vo svete dospelých. A ak neklapne výška, tak práca a začnem žiť zo svojich peňazí.
Je to tak desivé, ako to znie...? Dúfam, že nie.
Netrúfam si žiadať veľa. Mám strach si niečo želať, lebo sa bojím, že sa to nevyplní a ja budem len zbytočne frustrovaná.
Azda len prežiť nasledujúci rok psychickej pohode. A byť šťastná.
A mať penis. Veľký, hrubý kár, ktorý nebude mať konkurencie.
(Prosííím, aspoň na jeden deň, potom ho vrátim, sľubujem! *prekrížené prsty za chrbtom
A tak, no.
P.S. @lilmia Veselé narodeniny, zlato!
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
popolcek
23. 5.mája 2013 10:50
ty moja pička osemnásť a ročná, navždy dieťa, čakám ťa dnes pred školou ^^
4
Akurát som ti chcela napísať a zbadala som toto! Ďakujem aj tebe všetko najlepšie, osláv prinajmenšom tak ako ja zajtra pripijem si na teba aj dva razy a blog si prečítam asi až cez víkend lebo už mi oči klipkajú :
6
všetko najlepšie k narodeninkám a nech je to lepší máj a celý rok do ďalších narodenín ako pominulé roky
7
Poviem ti pravdu: život s veľkým hrubým károm tiež neni výhra.
Napíš svoj komentár