Ten čo skáče z mrakodrapov

Nenávidím mrakodrapy. Nenávidím výšky. A najviac zo všetkého nenávidím ľudí.

Som tútor. Nie detí. Samovrahov.

Je to špinavá práca.
Mojou povinnosťou je vykonať ten ohavný čin, ktorý ľudí delí od druhého sveta. Z ničoty prejsť ešte do väčšej ničoty, v tej prvej však aspoň máte pocit, že existujete. Musím skočiť za nich, za ľudí, bez rozdielu na to, či je to muž, žena alebo dieťa.

Nikto sa ma nepýtal, či to chcem robiť. Nerobím to rád, ale ani sa mi to nehnusí. Časom som si zvykol a už to nie je pre mňa nič nové. Sám som sa o samovraždu pokúsil. A nie raz.

Veľa ľudí z mrakodrapov neskáče.
Nepracujem preto každý deň, niekedy mám voľno aj tri dni a ak sa pošťastí, tak aj týždeň. Väčšinou však robím obdeň. Je to práca na polovičný úväzok. Je to však práca, ktorá vyžaduje maximálnu flexibilitu a diskrétnosť. Ak ráno vstanem a nie som to ja – viem, čo mám urobiť. Táto práca sa nedá odložiť bokom, nedá sa posunúť či preložiť, musí sa urobiť čo najskôr a čo najrýchlejšie – najlepšie ihneď.

Nikdy si preto nemôžem nič naplánovať, neviem totiž dopredu, či budem mať voľno, alebo budem skákať hlavičku. Je to obmedzujúce a skľučujúce. Už osem rokov som nemal žiadny normálny vzťah a ba dokonca ani vzťah na jednu noc. Kamaráti ma považujú za čudáka. Moja rodina sa so mnou nerozpráva. A dokonca i moja vlastná mačka sa chová ku mne tak, ako keby som bol posadnutý démonom a prská na mňa i keď jej dávam žrať celé kúsky tuniaka vo vlastnej šťave.

Ak nepracujem ako tútor, snažím sa dopátrať ku spôsobu ako sa zabiť. Keď robíte takúto prácu, po pár dňoch stratíte chuť žiť. Pochopili by ste to, kebyže to robíte.

Mám schopnosť prežiť, prakticky som nezraniteľný a moje zranenia sa hoja rýchlo. Neplatený a nežiadaný pracovný bonus, ktorý je dobrovoľne nedobrovoľný. Poistka, aby som im nemohol zdrhnúť. Je to ako mať prácu, v ktorej nemôžete podať výpoveď. Absurdita bijúca do očí.
Nie je to šťastie. Je to prekliatie. Veď kto by takéto niečo chcel robiť? Kto by sa im na to dal?

Skúšal som všetko. Podrezal som si žily, pokúsil som sa utopiť, hodil som sa pod vlak a raz som dokonca skočil i na elektrické vedenie. Všetko som prežil. Ak ste čítali v novinách niekedy o mužovi, čo zázračne prežil, i keď prežiť nemal – tak som to bol na betón ja. Tie články si zbieram a zapichujem modrými špendlíkmi o nástenku. Už ju mám preplnenú. Umieram v mene iných, ale sám za seba umrieť nemôžem.

Mám aj kroniku svojich obetí, fotoalbum, do ktorého vkladám výstrižky z novín, ale nie vždy sa o takých ľuďoch napíše článok. Niekedy je to len krátky oznam na okraji strany na sedem písmen, niekedy im venujú celú dvojstranu – hlavne ak sa zabije niekto mladý. Dospelých si veľmi nevšímajú. Akoby sa to od nich trochu očakávalo, pretože dospelých je na svete veľmi veľa. A zrejme asi ani nikomu nechýbajú.
Niektorých prejdú bez akýchkoľvek komentárov. Zrejme preto, aby zbytočne nemotivovali ľudí k takýmto činom. Kvitujem to. Je to zbytočne inšpiratívne.

Nenávidím to zamestnanie. Nenávidím umierať a znova sa zobúdzať. Nenávidím to nekonečné padanie z mrakodrapov až do svojej postele, kde sa budím celý spotený a vystresovaný.

Predstavte si ten stres čo zažívam až do momentu, čo sa moje telo dotkne zeme. Málokto zomrie už počas letu, ale vtedy to mám ľahšie. Infarkt v tom adrenalíne necítim. Bolesť po páde už áno.

Ľudia po páde ešte pár sekúnd, niekedy minút, ale to sa deje len vzácne, žijú. Dolámané rebrá, roztrieštené ruky, roztrhané telo a vnútornosti rozplieskané po celej dlažbe. To všetko je neznesiteľná bolesť. Ktorú cítim s nimi a ktorej sa neviem ubrániť. Občas neviem, či tú bolesť naozaj cítim, alebo si ju len predstavujem.

Pred troma dňami som sa zobudil v tele svojho najlepšieho kamaráta, ktorého som poznal od svojich desiatich rokov. Chodili sme na tú istú strednú školu a aj sme spolu sedeli v jednej lavici. On bol ten múdry a ja som bol ten pekný, ale spolu sme tvorili nesmrteľnú dvojicu. Dievčatá z náš šaleli a ak sme šli na prvé rande, tak len v trojici.

Bol som úplne šokovaný. Nikdy som nevedel, že má problémy a že rozmýšľa nad samovraždou. Zdal sa mi ako najšťastnejší človek na svete s tou najúžasnejšou ženou v celom šírom vesmíre, ktorá kráčala po jeho boku. Musel som skočiť za niekoho, koho poznám a koho mám rád. Bol to des, ľadová facka a krutý výsmech rovno do tváre. Nechápal som, prečo to chcel urobiť a čo horšie, nemohol som tomu už ani zabrániť.
Asi som niečo zanedbal a mal som sa ho spýtať, keď som s ním bol naposledy (boli sme na pive a hádzali šípky), že čo sa deje. Nevyzeral zle, ale na tvári sa mu usadil akýsi skleslý výraz, ktorý som nevšímavo pripisoval jeho náročnej práci. Bol to workoholik.

Stačilo sa vtedy spýtať: ,,Trápi ťa niečo?“ a neodbiť sa tichou odpoveďou: ,,Nič.“. Možno by to potom nespravil. Možno by mi povedal, čo sa deje a čo ho trápi. Možno by sa mi podarilo vyhovoriť mu to. Mohol som urobiť viac ako kúpiť mu panáka a opiť ho.

To sa však nikdy nedozviem. To možno bolí.

Rozhodol sa. Bolo neskoro. A ja som skočil a dúfal som, že z jeho tela ostanú aspoň celé neporušené kusy, aby som ho na druhý deň mohol ešte aspoň raz poriadne objať – i keď mŕtveho.

Ale neobjal som ho.

O deň na to som sa zobudil v tele jeho manželky.
Kedysi som s ňou dva roky chodil, predtým, než sa rozhodla pre môjho najlepšieho kamaráta. Bolo to prvý krát, čo by som sa s ním menil, pretože som mu závidel. Zasnúbili sa a zobrali sa. Zlomilo mi to srdce a tej doby som sa i dostal k tomuto zamestnaniu. Zvláštna zhoda okolností. Akoby išlo o nejaký bizarný druh pomsty o ktorú som nestál.

Vybrala si rovnakú smrť ako jej manžel. Dokonca i rovnaký mrakodrap a takmer i rovnaké miesto. Hneval som sa, že si nevybrala inú možnosť – bolo ich na výber predsa toľko! Ale ona symbolicky chcela ukončiť svoj život tam, kde jej milovaný manžel.

Nechcel som to urobiť.
Hoci moje city voči nej časom ochladli a značne sa stlmili, ale predsa nevymizli úplne. Bol som s ňou psychicky prepojený a spútaný. Prežil som s ňou to najkrajšie a to najbolestivejšie obdobie zároveň a poznal som ju priveľa rokov na to, aby mi neprirástla k srdcu. Ľúbil som ju. Jednostranne a zúfalo. Bolo to ako zabiť niekoho, koho máte radi. Vlastnými rukami. Vlastnou mysľou. Bolo to ako byť vrahom.

Vlastne som si vtedy prvý krát priznal, že som vrah.

Ako som padal a jej dlhé vlasy sa mi rozplietli z drdolu a začali za mnou viať, premkol ma žiaľ ako nikdy.
Mala kvietkované šaty a topánky na opätku. Jedna topánka ostala hore na budove. Nekričal som. Dodal som jej trochu dôstojnosti a musel som si zahryznúť do vnútornej strany líca, aby som sa nerozplakal. Jednak som nechcel, aby jej krásnu bledú tvár zbrázdila rozmazaná špirála a jednak som jej raz sľúbil, že kvôli nej nebudem nikdy plakať. A to som chcel dodržať.
V ústach som pocítil kovovú pachuť krvi, pretože som si líce drtil zubami príliš silno. Chcel som, aby zomrela pekne a pôvabne, lebo presne takou bola. Zavrel som oči. V ušiach som počul trhavé cinkanie jej veľkých náušníc a svišťanie oproti prúdiaceho vzduchu, ktorý sa do mňa vehementne zahryzával.
Dole na zemi už kričali ľudia. Ich slová som ale nevedel rozlúštiť.

A teraz znova stojím na mieste, kde som včera a predvčerom stál. Už je po pohrebe. Pochovali ich spolu, mali biely náhrobný kameň z lešteného mramoru a na ňom čierne písmo obrúbené zlatavým podkladom. Doniesol som obrovskú kyticu ľalii. Bielych. Boli to jej obľúbené kvety.

V mojej pracovni. Na osemnásťposchodovom mrakodrape – konkrétne tom, z ktorého som skákal za ňu i za neho. Vedľa seba vidím na plechovej a slnkom rozpálenej vyvýšenine jej semišovú, bledučko hnedú topánku, ktorá sa mi vyvliekla pred tým, než som skočil.
V opätkoch sa skáče ťažko. Zvrtla sa mi noha, rozopla spona a aj by som si ju navliekol naspäť, ale už som sa prerútil do prázdna. A tak ma jej topánka smutná a opustená ostala čakať na betónovom schode do dnešného poludnia. Ležala tam ako mŕtve zviera.

Spomínal som na jej malé pôvabné nôžky. V hlave mi postupne prebleskovali spomienky. Ako som ju za tie nádherné labky masíroval, keď došla unavená z práce. Ako som jej lakoval nechty a ona sa smiala, že to neviem a pritom sa trhala na gauči, lebo som ju šteklil za päty, keď nevedela oceniť moju prácu. A tiež na to, ako sa ku mne nimi hmýrila, keď sme ležali vedľa seba v posteli. Robila to ako taká mačička, keď bola spokojná, naťahovala si ich a opäť sťahovala. Mrnkala nimi.
Vtedy som vedel, že je naozaj šťastná.

Keby ostala so mnou, nikdy by toto spraviť nemusela.

Teraz je mŕtva. Zabil som ju. A nenechala po sebe ani list na rozlúčku. Ale nebolo sa treba ani pýtať, prečo to spravila. Išla za ním. Nevedela žiť bez neho.

V srdci ma pichol žiarlivý osteň. Stále som občas dúfal, že sa ku mne vráti. Nahlas som túto myšlienku nikdy nevyslovil. A tak to skončilo len pri mojich smutných neopätovaných úsmevoch a jej žiariacich očiach, ktorými slepo a žiadostivo pozerala na svojho manžela.
Ktorý ju bez výčitiek opustil a nechal ju na tomto svete.

Doteraz tu vždy bola pre mňa aspoň malá nádej, ale teraz tu už nebola ani tá. Nemal som ani len šancu ju utešiť a pomaly ju pritiahnuť späť na svoju stranu. Nie, putovala bez rozmyslu za ním. Nevedel som, či ju mám za to odsudzovať, alebo to chápať.

Alebo obdivovať.

Dneska som si ale konečne uvedomil, čo musím spraviť, aby sa mi podarilo zabiť sa. Nie niekoho iného. Seba. Spomínal som, že vždy prežijem, že áno? Ale jeden spôsob predsa existoval, len som si ho nikdy poriadne neuvedomil, lebo bol tak príšerne predvídateľný, že som ho v tom hektickom živote jednoducho prehliadol.

Musel som tiež skočiť.

Bolo to dokonale premyslené, absurdné a pritom tak jasné. Zamestnávatelia predpokladali, že ma nenapadne zabiť sa svojou celoživotnou prácou, ale v tomto sa trochu prerátali. Alebo možno chceli, aby som na to prišiel sám v správny čas – keď už budem naozaj nepoužiteľný. Možno to spravili zámerne a chceli, aby som bol pripravený.

Skákať za iných bolo ľahké.
Ale skočiť sám za seba? Skok z výšky by ma ako námet pre moju vlastnú smrť nikdy nenapadol. A trochu som sa aj bál. Bol som až príliš zvyknutý na to, že po každom páde sa zas zobudím vo svojej posteli – živý a zdravý, akoby sa nikdy nič také neudialo.
Preto vždy keď som sa chystal skočiť, nebol som až tak vyplašený. Vždy tam totiž bola tá istota, že prežijem. Že sa znova zobudím. Teraz tam však tá istota nebola a mne zo strachu skrúcalo žalúdok, pretože toto bolo tak nezameniteľné a tak zrejmé, že po páde už nebude nič, iba tma a ticho.
Ale túžba nebyť bola nekonečne silnejšia ako strach zo smrti. Po toľkých rokoch odstraňovania ľudí moje plaché srdce stvrdlo a moje pocity otupeli. Zničilo ma to.

Postavil som sa na múr. Do rúk som zobral jej topánku a pritisol si ju ku hrudníku ako keby to bolo malé dieťa. Rozhodol som sa skočiť s ňou a nepustiť ju zo svojho náručia – bude sa tak odchádzať ľahšie.
Vo vlasoch som pocítil vietor. Bol svieži a ľahký ako nikdy. Voňal smogom, priemyselným farbivom a čímsi neznámym – zrejme slobodou?

Stačil krôčik.
Musel som sa usmiať. Konečne príde to, na čo som čakal niekoľko rokov. Dolu po ulici sa ľudia hmýrili ako mravce. Nikto nestál a nepozeral sa hore. Akoby tu deň predtým nikto nezomrel. Ľudia tak príšerne ľahko zabúdajú. A pritom občas treba pripomenúť to, ako rýchlo môžeme svojich blízkych a drahých stratiť. Bez toho, aby sme sa s nimi rozlúčili.

Dnes som si bol istý, že po toľkých márnych pokusoch a premrhaných rokoch nedôstojným skákaním, konečne zomriem. S jej topánočkou v rukách, aby som jej ju mohol neskôr vrátiť.
Vedel som, že ma bude čakať.

Dozlietania, drahí.



(voľné pokračovanie » www.birdz.sk/webka/stenatko/...
)

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu