Ale viem, že ma čosi čaká. Nie som spokojná, že to musím zase urobiť. Všímam si, že veľká ručička nástenných hodiniek sa blíži k šestke. Za chvíľu bude pol šiestej. A tam sa tá ručička zastaví a zastaví sa i čas. Je to signál, že musím už ísť.
O pol šiestej sa ručička naozaj zastaví a ja sa zhlboka nadýchnem a ponorím pod vodu. Cítim, že sa dusím a že mi v hlave beží elektrický prúd a nezmyselné trblietky. Cukám celým telom, je mi to nepríjemné, ale za ten čas som si už zvykla a jednoducho to musím vydržať. Ocitám sa na chvíľu v tme – viem, že je po všetkom a že som svoju prácu bezchybne odviedla. Už len čakám, kam ma pošlú.
***
Predomnou sa roztvára modrá hladina a ja prudko vystrčím hlavu von a zhlboka sa nadýchnem. Ocitám sa vo vani, tak ako vždycky. Pozrem na stenu – po dlhej dobe vidím biele kachličky. Registrujem, že mám čierne polodlhé vlasy a keď sa ich snažím zastrčiť za ucho, dotknem sa asi desiatich náušníc.
Neochotne vstávam z vane a mierim k veľkému zrkadlu. Je zarosené, tak ho utriem uterákom. Cez šmuhy na mňa civí mladá bledá žena a vyzerá vyľakane. Pousmejem sa na ňu a mám chuť sa jej ospravedlniť za to, čo v najbližšej dobe v jej tele vykonám, ale je to zbytočné, pretože je to vopred prehratý súboj. Ona ma pravdepodobne už nevníma. A zrejme to tak i chcela.
Zvykám si na to, že mám malé chodidlá a že som rukatá, nohatá. Môžem vážiť tak štyridsaťpäť kíl a som veľmi drobná. Za sebou nechávam mokré odtlačky desaťročného dieťaťa. O to viac ľúto mi je, že musím túto slečnu utopiť.
Má zmysel vôbec opisovať môj deň? Vždy je taký istý. Akonáhle sa naraňajkujem, zamykám dvere a nechávam kľúče v zámke, aby sa mi nikto nemohol dobyť do bytu. Vypínam mobil. Odpájam zvonček od dverí. Zastieram žalúzie. Chcem byť sama a byť v bezpečí. Svoju prácu odvádzam v tichosti a čo najdiskrétnejšie.
Potom väčšinou prezriem celý byt a pootváram všetky šuflíky. Skúšam si oblečenie a achkám nad niektorými výstavnými kúskami. Nikdy nepijem alkohol a lieky, čo tu dotyčné osoby majú. Nechcem umrieť mimo stav, jednak mi je to nepríjemné a jednak má opica zázračnú tendenciu prenášať sa do ďaľšej osoby. Zbytok dňa čumím do bedne, ale len málokedy rozumiem tomu čo hovoria, pretože sa väčšinou ocitám v krajine, ktorej jazyk mi je neznámy. Málokedy sa trafím do osoby, čo hovorí mojím jazykom. Vtedy skôr listujem v novinách a vyhrabem z poličiek všetky magazíny, aby som ako tak zistila pojem o čase a o svete.
Naposledy bol január.
Nechápem, prečo zrovna ja som sa stala tou vyvolenou. Rozmýšlam, či aj iní samovrahovia majú svojich tútorov. Vôbec nezávidím tomu, čo skáče z mrakodrapov, alebo tomu, čo sa hádže pod vlak. Som rada, že som dostala vaňu, keď sa táto prácička získavala na prídel.
Vaňa je celkom fajn. Poväčšinou ma nikto neruší a celý deň môžem presedieť doma. Nechcem ani len myslieť na to, čo by bolo, keby som v byte mala nejakú osobu – manžela, či deti. Ale zrejme mi to nadriadení zariaďujú tak, aby som bola sama. Alebo mám jednoducho šťastie.
Blíži sa šesť hodín. Dávam si večeru a chystám sa do kúpeľne. Apaticky a rezignovane čumím na vaňu. Má modré kohútiky a na dlažbe je modrá podložka. Možno má rada modrú. Nemám chuť robiť to čo robím, ale nemám na výber, vždy sa to nejak stane. Samozrejme, mohla by som odmietnuť túto prácu a nepodielať sa na nej. Lenže keď sa zastaví čas a vy niekoľko dní ste o hlade o smäde, prípadne chytíte absťák, pretože ste drogovo závislá osoba, tak sa naozaj radšej utopíte, ako by ste mali toto prežívať.
Líham si do vane. Púšťam vodu. Krúžky na ušiach mi o seba cinkajú. Vždy sa snažím danú osobu si príliš neobľúbiť, ale ide to veľmi ťažko, najmä ak ste štrnásťročné dievča.
Neviete, prečo to chce spraviť a aký má na to dôvod. Ale to ani nie je tak podstatné. Horšie je, že jej to nemôžte vyhovoriť. Dať jej dôvod žiť, utešiť ju, pohladiť a povedať, že všetko bude dobré a že ju to prejde. Občas neviem uveriť tomu, že tak nádherní a múdri ľudia majú potrebu sa zabiť. Nerozumiem tomu. Nerozumiem.
Nohou cvaknem kohútik. Voda prestáva tiecť. Pozerám sa na náramkové hodinky a všímam si, že sekundová ručička sa už zastavila. Je pol šiestej večer. Koľko potrvá, kým ma tu nájdu? Zrejme tu už nebudem. Zrejme už budem niekto iný. Dúfam, že trafím svoju rodnú zem. Ten čas, tá neistota, čo je vlastne za deň ma ubíja. Iste. Mohla by som to počítať podľa mŕtvych. Na jednu mŕtvolku mi pripadá jeden deň. Ale ja to nechcem počítať. Nechcem počítať koľko ľudí som zabila.
Keď sa ponáram pod hladinu, myslím na to, ako veľmi by som chcela tým ľuďom pomôcť...
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
2
Musela som čítať aspoň do polovice, kým som pochopila o čo ide. A aj tak som asi celkom nepochopila
z teba niečo bude good job!
z teba niečo bude good job!
5
PS: Priznám sa, nechápem jednu vec: Prečo si to vymazala? Občas nemôžem uveriť tomu, že tak dobré a múdre diela autori majú potrebu zabiť. Nerozumiem tomu. Nerozumiem.
6
@flussica Vymazala? Nevymazala, či? Mne to normálne zobrazuje, ak to hľadám po stranách. Tebe nie?
7
Fakt? No tak neviem, ten link v poslednom ma nikam nevyhodil, tak som myslela, že to je preč. Samozrejme sa to z názvu dalo nájsť v Google. Ale zrejme to teda bude len viac vzadu, než som preletela.
8
@flussica Skôr nefungujú linky, či čo.
Veď som to písala rok do zadu, čiže to bude tipujem cca na nejakej piatej strane
Veď som to písala rok do zadu, čiže to bude tipujem cca na nejakej piatej strane
9
Oo, aha, až takto vzadku.. tak tam som už veru nezašla (asi som bola prirýchla).
..hm.. takže to voľné pokračovanie, premiéru môžeme čakať niekedy začiatkom mája 2014 ?
..hm.. takže to voľné pokračovanie, premiéru môžeme čakať niekedy začiatkom mája 2014 ?
10
No, ďaleko to je, kebyže nemám také plodné obdobie, tak to je na prvej strane.
dám ti vedieť
dám ti vedieť
Napíš svoj komentár
ten napad,prevedenie.
velmi sa mi to paci.
a,brala by som ta za mojho tutora.hned.